Miera priamej demokracie je vyjadrením vzťahov medzi politikmi a občanmi. Pre občanov, ktorí chcú vo väčšej miere rozhodovať, je túžbou. Pre politikov bažiacich po silnom vplyve a moci, je hrozbou. Pre praktickú politiku témou, príležitosťou a tiež agendou. Nedávne české prezidentské voľby sú ideálnou šancou na porovnanie dvoch bývalých spoločných krajín a pozornosti, akú pri rozhodujúcich hlasovaniach dávajú občanom.
Priama voľba hlavy štátu, šéfa samosprávneho kraja, ale aj starostu je na Slovensku už samozrejmosťou. Voľba českého prezidenta naplno ukázala, akú veľkú hodnotu má politický žetón v rukách zástupcov ľudu. Rokovania, podozrenia, vyhrážky a kuloárové šarvátky. To všetko sa podpísalo pod voľbu prvého muža krajiny. A tiež pod znechutenie občanov z politiky. Bolo by naivné si myslieť, že presne takáto procedúra či rituál, sú možné len na najvyššej úrovni národnej politiky. Z pragmatického hľadiska a živým príkladom z prezidentských volieb, môžeme odvážne tvrdiť, že rovnaké pracovné metódy sú vlastné regionálnej aj lokálnej politike. A ich prítomnosť je všade tam, kde volia zástupcovia ľudu. Procesy sú však inak interpretované, a preto nevyvolávajú až takú búrku znechutenia verejnosti. Forma je upravená, ale obsah ostáva nemenný.
Môžeme si však smelo vydýchnuť. Priamo volíme prvého muža dediny, mesta, kraja aj republiky. Politikom nedávame šancu na zákulisné zhodnocovanie svojich hlasov. Vyriešili sme to za nich vďaka svojmu volebnému hlasu. Úspešní kandidáti získavajú omnoho väčší mandát, ako by nadobudli v procese nepriamej voľby. Sú predsa z vôle ľudu, a nie voliteľov! Občania dostali nemalú šancu aj príležitosť skutočne rozhodovať. Aktívnejšie môžu kreovať politické elity, výraznejšie vyjadrovať svoju (ne)spokojnosť. Slováci majú viac politickej sily ako Česi. Neznamená to však, že nemáme čo meniť. Čo zlepšovať.
Po vypätej voľbe a znovuzvolení Václava Klausa si môžeme vydýchnuť, lebo z politickej scény sme už pred desiatimi rokmi odstránili nepriamu voľbu prezidenta a všetko čo sa s ňou spája v rokovacej sále aj ďalších miestnostiach parlamentu. Spred desiatich rokov máme iné politické "resty". Vtedy sa u nás pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky vytvoril jeden volebný obvod. Aj napriek nespokojnosti vtedajšej opozície sa v tomto nič nezmenilo. Voľby do Českého parlamentu sú na rozdiel od našich výsledkom rozhodovania voličov cez krajské kandidátky. To zákonite otvára otázku reprezentácie regiónov v zákonodarnom zbore. Pomer medzi centrom a regiónmi sa za obdobie posledných desiatich rokov výrazne zmenil. Reforma verejnej správy dala obciam a mestám obrovský priestor na vlastný rozvoj. Okrem toho, kompetenciami aj postavením silné samosprávne kraje datujú svoje fungovanie už siedmy rok. Prostredníctvom regionálnych samospráv sa postupne upevňuje krajská identita. Preto výber spomedzi krajskej kandidátky by mohol byť úspešnou šancou pre výber spomedzi kandidátov, ktorí sú nám skutočne (bezprostredne) bližší.
Voliči v šiestich demokratických parlamentných voľbách. Ale aj v piatich komunálnych, dvoch regionálnych, jedných euro a jedných prezidentských voľbách ukázali, že si vedia vybrať podľa vkusu. Podľa osobných preferencií. Určite by im "dobrý" vkus a politické "srdcovky" ostali aj po úpravách počtu volebných obvodov. Skúsme byť v niečom inšpiráciou pre iných a pritom sa inšpirujme inými. Je pravdou, že to u nás mohlo byť horšie, ale uspokojiť sa s existujúcim stavom a nezlepšovať sa, znamená postupne stagnovať. No, a to nie je dobrá vizitka.
Michal Kaliňák, politológ