Je máj 1968. Užasnutý svet zisťuje, že sa Francúzsko zbláznilo. Generálny štrajk, ktorý zasiahol všetko okrem elektriny a tlače, zastavuje chod krajiny. Nijaký rozvinutý štát sa s takýmto niečím ešte nestretol. Napriek tomu to nie je revolúcia. Násilností je málo, útoky na vládne budovy sa nedejú. Horí síce zopár tisíc áut, ale o tri roky neskôr sa polícia -- ktorá chcela podkopať takmer jednomyseľnú podporu verejnosti tomuto hnutiu -- prizná, že má na rováši viac takýchto prípadov podpaľačstva, než samotní demonštranti. A potom sa po mesiaci všetko vracia do normálu. Čo sa stalo?
Od konca 2. svetovej vojny uplynulo vtedy 23 rokov. Ľudia si pamätajú, že veľká hospodárska kríza z roku 1929, počas ktorej prišlo za šesť mesiacov o prácu 20 miliónov ľudí, vyniesla k moci Hitlera. Vojnu zapríčinil kapitalizmus. Pretože je životne dôležité zabrániť opakovaniu takejto situácie, vznikne nepísaná dohoda o regulácii kapitalizmu: o sociálnej stabilizácii prostredníctvom všeobecného rozšírenia sociálneho štátu, o finančnej stabilizácii prostredníctvom keynesiánskej politiky a o hospodárskej stabilizácii prostredníctvom politiky vysokých miezd na celom západe. Funguje to.
Na jar roku 1968 má za sebou Francúzsko rovnako ako všetky ostatné rozvinuté krajiny 23 rokov rýchleho a pravidelného hospodárskeho rastu vo výške 4,5 až 5 % ročne. Je chránené pred akoukoľvek hospodárskou krízou -- lebo múdrejšia forma kapitalizmu eliminovala krízu finančnú -- a Západ si hovie v plnej zamestnanosti. Je to neuveriteľné obdobie. Jadrové odstrašovanie zabezpečuje svetový mier. Hospodársky rast nikdy nebol taký rýchly a nikdy netrval tak dlho. Rovnako sa nikdy nepodarilo udržať tak dlho plnú zamestnanosť.
Vtedy Charles de Gaulle vládol Francúzsku desiaty rok. Opozícii dominuje najväčšia francúzska strana, komunisti. Socialistická strana je v kŕčoch, rigidná a bezmocná. Opozícia nemôže zvíťaziť. Nič sa nemení a zdá sa, že v tejto pokojnej krajine, kde vládnu peniaze, sa ani nikdy nič zmeniť nemôže.
Regulovaný kapitalizmus slávi všade úspechy. Zdá sa, že sa ekonomiky pohybujú po stabilnej dráhe smerom hore. Úspech sa meria výškou platu. Filozofi, konkrétne Herbert Marcuse, odsudzujú komerčnosť tohto spôsobu života. Ľudia sú unudení: považujú za nemorálne, že by sa svet mal pomeriavať iba jedným ukazovateľom -- peniazmi. Študenti, niekedy ruka v ruke s odbormi, protestujú proti konzumnej spoločnosti.
Podobné debaty oživuje veľa amerických a francúzskych univerzít. Na začiatku mája 1968 sa udejú incidenty na univerzite v Nanterre. Študenti Sorbony, ktorí kolegov z Nanterre podporujú, obsadzujú svoju prastarú univerzitu. Protesty sa objavujú tiež v amerických univerzitných kampusoch. V júni okupujú študenti Štokholmskú univerzitu, na jeseň zaznamenáme incidenty tiež na nemeckých a talianskych univerzitách. Posolstvo roku 1968 sa šíri do celého sveta, priživované pochybnosťami univerzitnej mládeže o svete, ktorý je okolo nich vo výstavbe.
V Paríži žiada jeden unavený a ťažkopádny univerzitný rektor políciu, aby vyčistila Sorbonu od protestujúcich. Lenže -- keď francúzsky kráľ Sorbonu v 13. storočí zakladal, dal jej mimoriadne výsady, okrem iného aj právo zabezpečovať si poriadok samostatne -- polícia nemala právo na akademickú pôdu vkročiť. Za celú históriu toto pravidlo porušilo iba gestapo počas nacistickej okupácie.
Dôsledky rektorovho rozhodnutia sú vážne. Všetci študenti, v Paríži aj v provinciách -- je ich vtedy asi milión -- cítia urážku. Niektorých predákov univerzity v Nanterre zatknú. Všetky francúzske univerzity vstupujú do štrajku na ich ochranu. Ľudia nechápu, ako mohla vláda urobiť takúto chybu.
Latinská štvrť v Paríži, kde žijú študenti, prežíva jeden protest za druhým. Potýčky s políciou sú na dennom poriadku, nič ale nemôže zabrániť šíreniu študentského hnutia. Obrovský pochod dokazuje, že hnutie má podporu odborov.
Pätnásteho mája niektorí zamestnanci leteckej továrne v Bougeunais a fabriky Renault v Cleóne bez nariadenia odborov spontánne vstupujú do okupačného štrajku. Štrajkové výbory zložené z mladých zamestnancov -- často sú mimo odborov -- spochybňujú súčasný poriadok, žiadajú rešpekt a želajú si "právo na slobodu prejavu", súčasne však vôbec nehovoria o platoch. Dokonca nechcú ani vyjednávanie o nich.
Odborárske organizácie nevedia, čo majú robiť. CGT, ktorá má blízko ku komunistickej strane, zo všetkých síl proti tomuto hnutiu bojuje. CFDT, predtým kresťanská organizácia, ktorá však bola v roku 1964 sekularizovaná, vníma hnutie lepšie a preberá jeho myšlienky. Štrajky sa rozširujú.
Násilnosti sa nekonajú, hnutie zo začiatku francúzsku verejnosť prekvapuje a získava si sympatie. Ľudia si vzájomne pomáhajú, je to oslava rétoriky. Niektorí ministri odstupujú, ale žiadny útok proti inštitúciám sa nekoná. Francúzsko sníva a zabáva sa.
Vláda 27. mája organizuje stretnutie s odbormi, ktoré so štrajkami nemôžu veľa urobiť, a s organizáciami zamestnávateľov, ktorí s nimi nemajú nič spoločné. Rozhodne sa o podstatnom zvýšení miezd, aj keď to nikdy nikto nechcel. Ľudia sa pomaly začínajú vracať do práce. Premiér Georges Pompidou presviedča prezidenta de Gaulla -- ktorého prvý prejav z 24. mája nezaznamenal ohlas -- aby 31. mája rozpustil parlament. Predvolebná kampaň Francúzov zamestná. Vo voľbách na konci júna zaznamenávajú veľké víťazstvo pravicové strany.
Sociálne dôsledky mája 1968 sú však aj tak obrovské. Sú začiatkom feministického hnutia. Všade okolo Paríža mohutnejú výzvy na decentralizáciu a regionalizmus. Firmy konečne uznávajú odborové skupiny a právo zamestnancov hovoriť o pracovných podmienkach.
Francúzi si dopriali mesačnú krízu -- skôr hravú a poetickú než sociálnu či politickú -- aby vyjadrili odmietnutie svetu, v ktorom majú peniaze priveľký vplyv. Veľká časť celej jednej generácie na Západe cíti rovnako.
Michel Rocard, bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je poslancom EP