Americký kompozitný index kmeňových akcií zostavovaný Standard & Poor's sa už po druhý raz počas dekády prepadol o 40 % a globálni investori sú otrasení. Kapitál investovaný a reinvestovaný do indexu S&P v rokoch 1998 až 2008 zaznamenal nulový reálny výnos: dividendy získané z portfólia stačili tak akurát na vyrovnanie inflácie. Od roku 1982 neubehla jediná dekáda, na ktorej konci by na tom investori boli lepšie, keby svoje peniaze nevložili do diverzifikovaného portfólia akcií, ale do firemných obligácií či do dlhopisov ministerstva financií USA.Investori sa teda pýtajú: budú budúce desaťročia rovnaké ako tie predchádzajúce? Ak áno, nebolo by správne sa investíciám do akcií vyhýbať?
Odpoveď je takmer určite záporná. V časovom horizonte jedného či dvoch desaťročí nie je skorší výkon akcií a dlhopisov ani spoľahlivou zárukou budúcich výsledkov, ani vhodným návodom. Obdobiam, ako boli roky 1998 -- 2008, keď sa akciám darí relatívne zle, predchádzajú obdobia, keď sa im darí relatívne dobre, ako v rokoch 1978 -- 1988 a 1988 -- 1998. A so všetkou pravdepodobnosťou po nich budú podobné periódy aj nasledovať. Spočítajte si to. V súčasnosti je výnos desaťročných dlhopisov americkej štátnej pokladnice ku dňu splatnosti 3,76 %. Odpočítajte si 2,5 % za infláciu a dostanete meradlo očakávaného reálneho výnosu vo výške 1,26 %. Výnosnosť akcií tvoriacich kompozitný index S&P sa však pohybuje okolo 6 %: práve toľko peňazí zarábajú svojim akcionárom spoločnosti, o ktorých sa akcie opierajú. Časť týchto peňazí sa vyplatí ako dividenda. Časť sa využije na spätný odkup akcií, teda na koncentráciu vlastného imania a zvyšovanie hodnoty tých akcií, ktoré sa späť nevykúpia. Časť sa reinvestuje a využije na posilnenie akciového kapitálu spoločnosti.
Môžete povedať, že riaditelia firiem majú kvalifikáciu a znalosti, ktoré im umožnia, aby prostriedky s ktorými hospodária, vložili do výnosnejších projektov, než aké sa ponúkajú na akciovom trhu. Alebo môžete povedať, že ide o skorumpovaných budovateľov impérií, ktorí prehýria časť akcionárskych peňazí, s ktorými nakladajú.
Rozumný odhad je, že tieto dva faktory sa navzájom vynulujú. Očakávaná fundamentálna reálna návratnosť diverzifikovaných amerických portfólií sa práve teraz pohybuje medzi 6 až 7 %. Očakávaná trhová návratnosť sa vypočíta ako táto čiastka plus alebo mínus očakávané zmeny v pomeroch zhodnotenia: vynesú akcie viac, pretože pomery cena -- výnos rastú alebo vynesú menej, pretože pomery cena -- výnos klesajú? Opäť platí, že rozumným odhadom je to, že tieto dva faktory sa viac-menej navzájom vynulujú. Porovnajte si reálne výnosy vo výške 6 až 7 % pri akciách s reálnymi výnosmi vo výške 1,25 % pri dlhopisoch.
Nie sú však akcie rizikové? Nemôžu sa výnosy zrútiť? Nemôže trhy v najbližšej budúcnosti zasiahnuť ďalší 40-percentný prepad? Nie sú dlhopisy bezpečnejšie? Odpovede na tieto otázky sú áno, áno, áno a áno. Pripomeňme si: prepad o 40 percent sme zažili už v rokoch 2000 -- 2003 a teraz prežívame ďalší. Bol tu tiež dlhý pokles 1977 -- 1982, ktorý nasledoval po zrútení o 40 % medzi rokmi 1973 --1975. Ešte predtým tu boli úpadky v rokoch 1946 -- 1949, 1937 -- 1942 a najväčší zo všetkých v období 1929 -- 1933.
Poklesy akciového trhu, ktoré nesprevádzajú strmé a vytrvalé prepady výnosov, sú však svojou podstatou dočasné: vyvolávajú ich prudké zvýšenia domnelého rizika a ak sa tieto riziká ukážu ako zveličené, akcie sa odrazia odo dna, sotva pocit ohrozenia opadne. Ako je to však s prepadmi akciového trhu, ktoré sprevádzajú strmé a vytrvalé prepady výnosov -- teda depresie?
V ére pred 2. svetovou vojnou, keď sa vlády pevne držali zlatého štandardu, boli depresie obdobím deflácie. Avšak v období po roku 1945, keď sociálnodemokratické vlády zachovávajú sociálne výdavky a keynesiánski ekonomickí poradcovia sa snažia využívať fiskálnu politiku na podporu výstupu, depresie výnosov s oveľa väčšou pravdepodobnosťou sprevádza infláciu.
Áno, strmý a vytrvalý prepad výnosov rozleptá majetok investovaný do akcií. Avšak inflácia, ktorá ho sprevádza, zapríčiní ešte strmší a rozsiahlejší úbytok reálneho majetku investovaného do nominálnych dlhopisov. Ako napísal Edgar L. Smith v časopise The Atlantic Monthly už v roku 1924: keď sú hlavné riziká makroekonomické, dlhopisy nie sú o nič bezpečnejšie než diverzifikované portfólia akcií -- sú vlastne rizikovejšie.
Všetka táto argumentácia sa vzťahuje iba na dlhodobých investorov, ktorí si môžu dovoliť prečkať ďalší pokles hodnoty o 40 % a nechať svoje peniaze investované, pokiaľ sa možné riziko nezníži. (A keď toto riziko neklesne nikdy, potom vás musia znepokojovať horšie veci,než výsledky vášho portfólia). Dôchodcovia a ďalší, ktorí potrebujú mať peniaze na míňanie v krátkom horizonte, nabáda medziročná kolísavosť akciového trhu aby boli obozretní.
Avšak pre tých, ktorí nepotrebujú utrácať skoro, predstavuje súčasný prepad hodnoty akcií skôr príležitosť než katastrofu. Ešte minulý rok sme boli s akciami vo svojom portfóliu pre ich dlhodobé vyhliadky spokojní. Terajšia krátkodobá kríza ich dlhodobej vyhliadky sa nijako zásadne nemení. A máme teraz príležitosť nakúpiť viac a lacno.
J.Bradford DeLong, profesor University of Berkeley
© Project Syndicate,2008
www.preoject-syndicate.org