Pôžička rozmaznaným Grékom, ktorí majú trikrát väčšie dôchodky a keď ich niekto núti viac pracovať, vyjdú do ulíc a zapaľujú banky. Táto téma je natoľko zaujímavá, že by sa pravdepodobne stala predmetom politického boja aj v inom období ako mesiac pred voľbami. Budú naše peniaze znamenať pre nezdravú ekonomiku riešenie, alebo len oddialia bez tvrdých reforiem neodvratný pád? Existuje vôbec záruka, že poskytnuté peniaze sa nám ešte niekedy vrátia? Čo keď sa grécka ekonomika vyberie argentínskym smerom a z našich peňazí neuvidíme nič? A vôbec, prečo máme tým lenivým Grékom požičiavať, keď dôchodok u nich berú aj slobodné dcéry generálov a naši seniori z ich týždenného príjmu musia vyžiť celý mesiac? Ťažko pracujúcich či z mizerného dôchodku žijúcich Slovákov, samozrejme, štve, že by zo svojho mála mali dotovať štedrý grécky systém, či dokonca sa kvôli tomu ešte aj zadlžiť. Preto na odpor politických strán k tomuto kroku veľmi dobre počúvajú.
Pri zvažovaní pôžičky si však treba uvedomiť jednu zásadnú vec - peniaze neinvestujeme kvôli tomu, aby sa Gréci, Portugalci, Taliani či iné národy dostali z problémov ľahšie, ako by si zaslúžili. Zaisťujeme si tak vlastnú existenciu v budúcnosti. Ak by totiž ktorýkoľvek z členov eurozóny neudržal svoje financie pri živote a musel by vyhlásiť bankrot, pre existenciu našej spoločnej meny by to malo len ťažko predstaviteľné a ťažko napraviteľné následky. Vtedy by to už nebol len problém horiacich budov kdesi na aténskych predmestiach, ale aj problém ohrozujúci úspory a životný štandard ľudí žijúcich v Košiciach či Brezne.
Solidarita, aj keď sa nám to v tomto prípade nepáči, by sa mala stať nateraz súčasťou nášho slovníka, pretože v tomto prípade je zároveň synonymom slova sebazáchova. Je správne a, samozrejme, aj nutné požadovať od Grékov záruky, že naše peniaze budú použité na dôležité reštrukturalizačné kroky a neskončia v čiernej diere nezdravo nastaveného bohatého sociálneho systému. To však nič nemení na fakte, že poskytnutiu peňazí sa jednoducho nevyhneme.
Požičať našim kolegom v únii by sme mali aj z ďalšieho prozaického dôvodu - o pár rokov sa pokojne môžeme ocitnúť na druhej strane barikády. Dosiaľ sme sa tešili z jedného z najnižších dlhov v pomere k HDP v rámci Európskej únie, v posledných rokoch sme však boli na špičke krajín, ktorým zadlženie rástlo najrýchlejšie. Je jasné, že nová vláda bude musieť na upratanie verejných financií prijímať tvrdé kroky, ktoré určite nebudú jednoduchým voličom po vôli. Ak by sa budúci vládny kabinet rozhodol predsa len nejsť cestou nepopulárnych, ale potrebných opatrení, môžeme sa súčasným tempom rastu dlhu stať ďalším štátom zrelým na krach už o pár rokov. Pripomeňme len, že vlani napriek kríze verejné výdavky stúpli medziročne o desať percent, čo je suverénne najviac v celej únii. Týmto štýlom by sme sa na úrovni Grécka mohli ocitnúť ešte v priebehu tohto desaťročia.
Samozrejme, stredomorské národy si za svoje problémy môžu najmä samy. Kameň úrazu však treba hľadať niekde inde. Ako je možné, že Grékom sa roky darilo úspešne falšovať údaje pre Brusel a Frankfurt? Skutočne sa súčasným problémom nedalo predísť opatreniami pred pár rokmi, keď by boli pre obyvateľov balkánskej krajiny menej bolestivé a pre nás ostatných lacnejšie? A kde máme záruku, že čísla podobným spôsobom neupravujú aj ďalšie krajiny eurozóny?
Nie je preto tajomstvom, že súčasné problémy "prasačích" krajín sú a musia byť budíčkom pre celé európske spoločenstvo. Čierna situácia Grécka totiž nie je len dielom tamojších nezodpovedných politikov, ale hlavne ukážkou zlyhania celého systému. Ako celý príbeh eura dopadne, si dnes netrúfne odhadnúť nikto - nejde totiž o výsostne ekonomickú, ale aj o politickú otázku, a tak nezávisí len od potenciálneho krachu Grécka či jeho bratancov, ale napríklad aj od možného rozhodnutia Nemcov vrátiť sa k marke. Aby sa pojem euro nezapísal do učebníc ekonómie len ako krátkodobý neúspešný pokus zlepenca kultúrne aj systémovo rozdielnych krajín o svetovo akceptovanú protiváhu dolára, budú potrebné zmeny. O 800-miliónovej pôžičke Grécku, akokoľvek je bežnému Slovákovi v súčasnej situácii proti srsti, ani nehovoriac. Martin Kóňa, vedúci redaktor analytického oddelenia Hospodárskych novín