Ide o najdôležitejšiu reformu prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Ozdravenie slovenských komerčných bánk má na svedomí ekonómka Brigita Schmögnerová. Ako povedala na diskusii so študentmi fakulty ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy, tento proces nebol mysliteľný bez práce tímu vedeného vtedajším štátnym tajomníkom Ministerstva financií SR Viliamom Vaškovičom a ekonómom Jurajom Renčkom. Ten neskôr viedol reformu verejných financií a našiel uplatnenie nielen na Slovensku. Spolupracuje so Svetovou bankou a inými inštitúciami, ktoré sa snažia dať dokopy verejné financie v krajinách strednej a východnej Európy.
Prečo bolo treba zachraňovať Všeobecnú úverovú banku, Slovenskú sporiteľňu a Investičnú banku? Tieto banky mali veľa úverov, ktoré neboli splatené. Nielen to. Situácia v bankovom sektore na Slovensku v tom čase zomrelo niekoľko komerčných bánk – Devín banka, Priemyselná banka, Dopravná banka a Priemyselná banka. Vznikli na základe smiešneho predpokladu: čím budeme mať viac bánk, tým budeme mať viac zdrojov financovania a tým bude väčšia konkurencia. Všetky zo spomínaných bánk boli závislé od toho, ktorý politik, ktorému vedeniu banky prikáže, aby pomohol kamarátovi politickej strany. Vďaka politickej protekcii sa v slovenskej ekonomike objavili priemyselno-finančné skupiny karpatského typu. V štátom kontrolovaných bankách boli aj úvery, ktoré v nich zostali ako výsledok skončenia zbrojnej výroby v mnohých slovenských strojárskych podnikoch. Ďalšia skupina pôžičiek boli úvery bytovým družstvám. Posledná skupina úverov boli pôžičky poskytnuté slovenským privatizérom. Tí neskôr podniky predali zahraničným majiteľom. Štát to asi nevedel predať priamo. Vedel, ale nechcel.
Pred ozdravením komerčných bánk sa objavil jeden ekonomicky chorý koncept. Jeho autori prišli za Jurajom Renčkom a navrhovali mu, aby banky skrachovali a predali sme ich za korunu. Jeho autori mali asi veľmi vysokú horúčku, alebo halucinácie. Neviem si predstaviť, že ak by skrachovala Všeobecná úverová banka, kde mali účty všetky slovenské podniky, čo by sa dialo? Nič, len chaos. Neviem si predstaviť, že by niekto kúpil nefungujúcu banku, z ktorej utiekli klienti, vklady a aj myši z trezorových miestností. Ďalšia skupina ekonómov, ktorí nemajú horúčku, ale možno vážnejšiu chorobu, horekuje, že to zaplatili slovenskí občania, ktorí platia dane. Správne, mali by sa na to poskladať japonskí občania. Okrem toho akcionárom spomínaných bánk bol štát. Ten môže mať peniaze len vďaka daniam, alebo predaju majetku.
Aj dnes sa objavujú hlasy, že to stálo veľa. Bolo to 108 miliárd korún. Súdruhovia čo tvrdia, že to stálo veľa, chýbali na konferencii Svetovej banky venovanej zhodnoteniu ozdravenia slovenského bankového sektora. Na nej Juraj Renčko prezentoval nepriame efekty ozdravenia bánk. Len za päť rokov, od roku 1999 do roku 2003, slovenská ekonomika ušetrila na úrokoch 33,5 miliardy slovenských korún. Súdruhom, ktorí nemajú kalkulačku, venujem. Ak by nevedeli s tými onými, narábať s gombíkmi, môžem požičať počítadlo nazývané ščot. Sú to drevené biele a čierne guľôčky na kovových paličkách v drevenom rámiku. Pomocou tohto zariadenia pokladníčky v Sovietskom zväze obchodoch kontrolovali, či mechanická alebo elektronická pokladňa neklame. Ščot by bolo treba zabudovať aj do niektorých slovenských hláv. Ukázal by im, že slovenský bankový sektor nemal počas svetovej krízy žiadne problémy a nebude mať ani po nej.
Vladimír Bačišinekonóm |