Keynesianizmus bol celé desaťročia spájaný so sociálnodemokratickými politikami silnej vlády. Vzťah Johna Maynarda Keynesa k sociálnej demokracii je však komplikovaný. Hoci bol tvorcom hlavných prvkov sociálnodemokratickej politiky, hlavne jej dôrazu na udržovanie plnej zamestnanosti, k ostatným kľúčovým sociálnodemokratickým cieľom, napríklad verejnému vlastníctvu či masívnemu rozširovaniu sociálneho štátu, sa nehlásil.
Všeobecnou teóriou zamestnanosti, úroku a peňazí Keynes končí zhrnutím silných a slabých stránok kapitalistického systému. Na jednej strane kapitalizmus navrhuje najlepšiu záruku slobody jednotlivca, možnosti voľby a podnikateľskej snahy. Na druhej strane neregulované trhy nedokážu splniť dva hlavné ciele každej civilizovanej spoločnosti: "Mimoriadnymi nedostatkami ekonomickej spoločnosti, v ktorej žijeme, sú jej neschopnosť zaistiť plnú zamestnanosť a nespravodlivú distribúciu bohatstva a príjmu.“
Teórie sociálnych demokratov
Až do zverejnenia Všeobecnej teórie v roku 1936 sociálni demokrati nemali tušenie, ako plnú zamestnanosť dosiahnuť. Ich politiky sa zameriavali na zbavovanie kapitalistického vlastníctva výrobných prostriedkov. Malo to zaistiť plnú zamestnanosť.
Existovala myšlienka, pôvodne odvodená od Ricarda a Marxa na to, aby si kapitalistická trieda udržala svoj podiel na zisku, potrebuje "záložnú armádu nezamestnaných“. Pokiaľ sa eliminujú zisky, potrebnosť tejto záložnej armády zmizne. Pracujúci budú platení toľko, koľko si zaslúžia a prácu si nájde každý, kto bude chcieť pracovať.
Celé hospodárstvo však ignorovalo rolu agregátneho dopytu. Predpokladalo, že pokiaľ sa zisky eliminujú, dopyt bude vždy dostatočný.
Keynes poukázal, že hlavnou príčinou vĺn vysokej a dlhotrvajúcej nezamestnanosti nie je zdieranie pracujúcich o zisky, ale kolísajúce vyhliadky súkromných investícií v neistom hospodárstve. Takmer celá nezamestnanosť v cyklickom poklese bola dôsledkom zlyhania investičného dopytu.
Dôležitým opatrením však nebolo znárodnenie celého kapitálu, ale socializovanie investícií. Priemysel bolo možné ponechať v súkromných rukách, za predpokladu, že štát garantuje v ekonomike dostatočnú kúpnu silu, aby sa udržali investície na úrovni plnej zamestnanosti. To možno zaistiť menovou a fiškálnou politikou: nízkymi úrokovými sadzbami a rozsiahlymi programami štátnych investícií.
Keynesovým cieľom bolo dosiahnuť sociálnodemokratické ciele, bez toho, aby sa menilo vlastníctvo priemyslu. Bol za to, aby prerozdeľovanie smerovalo k plnej zamestnanosti. Silnejšie tendencie k spotrebe by "zároveň poslúžili ako podnet viac investovať. Nízke úrokové sadzby potrebné na zachovanie plnej zamestnanosti by po čase viedli k "eutanázii prenajímateľov“ - ktorí sa živia z renty kapitálu.
Štátne intervencie musia preklenúť medzery tam, kde nemožno uvážlivo očakávať, že to súkromný sektor dokáže sám. Súčasná kríza zreteľne ukázala, že súkromné trhy nie sú schopné sa samy regulovať; vnútroštátna regulácia totiž zostáva kľúčovou oblasťou, v ktorej vláda musí hrať svoju úlohu. Platí, že problémy časovej nesúrodosti bránia veľkým medzinárodným firmám, aby si zaškatuľkovali svoje trhy. Ďalšou úlohou pre vlády je totiž opätovné zvýšenie bariér pre kapitálové toky v podobe medzinárodných daní, teda zadržania kríz skôr, než získajú celosvetový charakter.
Umiernené prerozdelenie bolo politicky radikálnejším dôsledkom Keynesovej ekonomickej teórie, ale navrhnuté opatrenia pre neho predstavovali hranice štátnej intervencie. Keďže "je štát schopný stanoviť úhrnné množstvo zdrojov vynaložených na rozmnožovanie nástrojov a základnú odmenu pre tých, kto ich vlastní“, neexistuje žiadny "zjavný argument“ pre ďalšiu angažovanosť. Verejne nikdy nemalo nahradiť súkromné, ale len doplniť.
Keynes z dnešného pohľadu
Úvahy o plnej zamestnanosti dodnes ostávajú jadrom sociálnej demokracie. Politický zápas je však potrebné viesť na nových bojových poliach. Predchádzajúca frontová línia oddeľovala vlády a vlastníkov výrobných prostriedkov - priemyselníkov, prenajímateľov - ale dnes to vidíme medzi vládami a finančným sektorom. Dnešným výrazom ako potlačiť schopnosť finančných špekulácií, ktoré vedú k poškodzovaniu ekonomiky, sú kroky ako napríklad snaha Európskeho parlamentu regulovať trhy s derivátmi, zákaz vydaný britskou vládou, ktorý v nadväznosti na finančnú krízu znemožnil predaje nakrátko alebo požiadavky na stanovenie stropu prémií pre bankárov. Súčasné zameranie na nutnosť obmedziť silu finančníctva je z veľkej časti dôsledkom globalizácie. Kapitál sa cez hranice pohybuje voľnejšie a rýchlejšie než tovar či ľudia.
Keynes argumentoval tým, že vládne angažovanie do ekonomiky má vychádzať zo zdravého ekonomického uvažovania, nie z politickej ideológie, či už sociodemokratickej alebo inej.
Keynesov prínos k sociálnej demokracii však nie je založený na detailoch politiky, ale trvá na tom, že štát ako najväčší ochranca verejného blaha má povinnosť doplňovať a regulovať trhové sily. Tak ako trhy potrebujeme na to, aby kontrolovali štát, potrebujeme zasa štát na to, aby kontroloval neefektívny trh. Dnes je aktuálne, aby sme obmedzili negatívne sily na finančných trhoch. To znamená obmedzenie ich sily a ziskov.
Robert Skidelsky, profesor politickej ekonómie, politik, spisovateľ