V čase relatívneho ekonomického pokoja, hlavný nápor krízy sa zdá byť zažehnaný, vlastne vôbec nie je isté, akú konkrétnu menovú politiku by mali národné banky prevádzkovať, čo sa od nej dá očakávať a aký, a či vôbec, bude mať vplyv na reálnu ekonomiku.
V čase krízy hasili centrálne banky akútny požiar. Čo znamená, že sa snažili rozhýbať medzibankový trh masívnymi dodávkami likvidity komerčným bankám. Hlavným cieľom bolo upokojiť situáciu a podporiť úverovanie.
Situáciu síce dokázali stabilizovať, fakticky to však znamenalo, že komerčné banky dostali prídel peňazí, s ktorými však nešli ďalej do ekonomiky - namiesto toho, aby sa rozbehli úvery, banky naopak sprísnili úverovú politiku a za poskytnuté peniaze väčšinou investovali do "bezpečnejších" inštrumentov, teda prevažne do nákupu štátnych dlhopisov, vrátane gréckych, španielskych ...
V podstate dostali lacné peniaze, ktorými následne stabilizovali situáciu krajín vyčerpaných masívnymi protikrizovými investíciami (vrátane tých, ktorými sa sanovali komerčné banky). Druhým protikrízovým opatrením centrálnych bánk bolo masívne znižovanie základných úrokových sadzieb. To malo opäť podporiť ekonomiku tým, že peniaze zostanú lacné a budú zachované investície. Ani to sa príliš nepodarilo. Nedôvera v ekonomiku priniesla vysoké rizikové marže, úvery naopak zdraželi.
Výsledok menovej politiky možno zhodnotiť nasledovne: situáciu sa predovšetkým zásluhou centrálnych bankárov do značnej miery podarilo stabilizovať. Avšak peniaze do ekonomík masívne neplynú, banky sú naďalej opatrné a mnoho sektorov (predovšetkým realitný) zostáva naďalej na čiernej listine.
Menová politika sa aj v mnohých prípadov stala jednou z podsúčasťou fiškálnych politík mnohých krajín. Kroky centrálnych bánk mali priamy dopad na rozpočty, na ich rekultiváciu aj na celkové vnímanie rizika dlhu jednotlivých krajín. Najviac vo fiškálne-menovej politike pokročili Európska centrálna banka, keď predĺžila možnosť brať do zálohy za nominálnu hodnotu aj cenné papiere krajín, ktorých reálna hodnota konvergovala k nule, a tiež americký FED investíciami do vládnych dlhopisov.
Menová politika bez konca
Teraz nastala fáza B. Doterajšia menová politika sa vyčerpala, centrálne banky stoja pred rozhodnutím ako ďalej. Hlavná obava z rastu inflácie je s najväčšou pravdepodobnosťou zažehnaná. Protikrízové opatrenia aj tým, že neposkytli ekonomikám silný prorastový impulz, nakoniec neviedli k vzostupu cenových hladín.
Obavy z toho, že dodávky lacných peňazí, účelové kolaterály a nízke úrokové sadzby zvýšia infláciu, sa zatiaľ nepotvrdili. Súčasne nedošlo ani k naštartovaniu svetového hospodárstva, ktoré by malo šancu stať sa základom dlhodobého hospodárskeho rastu. Pravdepodobnosť návratu krízy v jednotlivých svetových regiónoch zostáva.
Prognózy budúceho ekonomického vývoja varujú pred nestabilitou. Všetci sa zhodujú v tom, že kríza viedla k zlomu v ekonomike. V akej fáze sa svet nachádza teraz, nikto presne nevie, čo okrem iného dokazujú aj extrémne časté zmeny prognóz budúceho vývoja sprevádzané výrokmi o zmiešaných signáloch.
Neistá sezóna sa potom odráža vo výstupoch po posledných rokovaniach centrálnych bánk, ktoré pozorovatelia neváhajú označiť za najdôležitejšie od čias krízy, čo súvisí práve s nejasnosťami v hospodárstve. Najväčšie obavy panujú z vývoja na trhu práce, kde stimulačné balíky nepriniesli plošné zlepšenie - ani v Európe, ani v USA.
Navyše avizované škrty vo väčšine európskych štátoch situáciu ešte zhoršia, odhady nových nezamestnaných sa pohybujú v rádoch miliónov. Počet ľudí bez práce sa dramaticky nemení v Amerike, kde ekonomika ide s výraznou podporou vládnych peňazí. Nezamestnanosti nepomohlo ani isté zlepšenie v podnikateľskom sektore. Firmy sa stále bránia masívnemu náboru nových zamestnancov.
So stabilizáciou nezamestnanosti na relatívne vysokých úrovniach súvisí aj nízka spotrebiteľská dôvera. Podpora rastu ekonomík ťahaných domácou spotrebou sa zdá byť v tejto chvíli vylúčená.
Lacné peniaze zostávajú
Nie je divu, že je pre centrálnych bankárov veľmi ťažké nájsť zhodu na spoločnom stanovisku, a to aj v rámci jednej inštitúcie. Jednotliví členovia vedenia národných bánk (menového výboru, bankovej rady a podobne) sa síce snažia nájsť konsenzus, výstupy však bývajú často protichodné. Neexistuje zhoda na tom, kam vlastne ekonomiky mieria, čo je a bude neuralgickým bodom prípadného oživenia a ako sa k tomu postaviť.
Dokazujú to posledné rokovania amerického Fedu, Európskej centrálnej banky aj Bank of England, kde došlo len k zhode, že je potrebné zachovať úrokové sadzby, ktoré sú na historicky najnižších úrovniach. Rozpory naopak panujú v názoroch, či pokračovať v podpore ekonomiky ďalšou dodávkou peňazí a ak nie, tak kedy s tým vlastne prestať a v akej forme. Rozdielne názory panujú predovšetkým v hlavných bankách na protiľahlých stranách Atlantiku.
Šéf ECB Jean-Claude Trichet aj ďalší členovia rady naliehajú na európske vlády, aby prikročili k ďalším škrtom a trvajú na rozpočtovej konsolidácii v priebehu troch rokov. Sama ECB zatiaľ pokračuje v dodávke likvidity. Finálne rozhodnutie, ako ďalej so stimulačnými opatreniami, by malo padnúť na menovom rokovaní v septembri, so zreteľom na európsku rozpočtovú krízu ale veľké utiahnutie skrutiek menovej politiky nie je pravdepodobné.
Oproti tomu je postoj amerického Fedu k vládnym stimulom miernejší. S ohľadom na prehodnotenie súčasnej ekonomickej situácie (k horšiemu), sa opäť zaviazal k pokračovaniu existujúcej pomoci s tým, že v prípade potreby nie je proti tomu ju ešte viac rozšíriť.
Dôvodom rozdielnych postojov môžu byť rozdielne odhady vývoja ekonomík - tá európska sa vraj vyvíja lepšie a tá americká horšie. Lenže vo chvíli, keď sa Amerika začne prepadať späť do druhej fázy krízy, nemožno očakávať, že by to Európa ustála bez akýchkoľvek negatívnych dopadov.
Menové politiky centrálnych bankárov najbližšej budúcnosti budú zo všetkého najviac asi pripomínať poskakovanie vo vreci. V rukách držia vrece nazvané rozpočtová kríza, nohy majú zviazané historicky minimálnymi úrokmi, ktoré zamedzujú prirodzenému pohybu, a jediným viditeľným spoločným výsledkom je expanzia, teda nalievanie peňazí na peňažné trhy a do odkupu štátnych dlhopisov.
Julie Hrstková ekonomická komentátorka |