Teórií je niekoľko, ale so zaujímavou myšlienkou prišiel vlani americký profesor ekonómie David K. Levin. Podľa neho to súvisí s rastúcou zložitosťou výrobkov.
Rôzne školy ekonómie zdôvodňujú krízu a s tým súvisiacu nezamestnanosť nezodpovedným správaním centrálnych bánk, so šokovým zmenami cien napríklad na trhu s ropou alebo so skokmi v technologickom vývoji. Levin si však všimol to, že dobre spravované krajiny s jednoduchou ekonomikou (či už je založená na ťažbe nerastov alebo poľnohospodárstve) sú voči ekonomickým šokom odolnejšie než vyspelé štáty. A majú nízku nezamestnanosť. Vyvodil z toho, že jednou z príčin ťažkých kríz je práve vyspelosť ekonomiky. Menovite dlhé výrobné reťazce.
Technologicky vyspelé výrobky sa skladajú z tisícov súčiastok často vyrábaných špecializovanými firmami. Extrémnym príkladom je šesť miliónov dielov v Boeingu 747. Narušenie výroby v jednej spoločnosti môže spôsobiť problémy ďalších firiem. Ak je v určitej citlivej časti zasiahnutá celá ekonomika, závody sa lavínovito zatvárajú a rastie nezamestnanosť. Niečo také sa stalo počas nedávnej finančnej krízy.
Aj vo finančnom sektore sa na konečnej podobe pôžičky alebo cenného papiera podieľala celá škála inštitúcií a tie boli nadviazané na výrobné firmy.
Čo s tým? Vláda sa môže pokúsiť dlhé výrobné reťazce nejakou reguláciou skrátiť. Napríklad v bankovníctve. Lenže väčšinou sú dlhé reťazce efektívnejšie než krátke. Preto vlastne vznikli. A prispievajú tak k väčšiemu bohatstvu spoločnosti. Snaha vlády získať stabilitu bez kríz a nezamestnanosti vedie k chudobe.
Kríza a občasná nezamestnanosť sú jednoducho daňou za naše bohatstvo.