Zaslúžili by si preto uvoľnenejšie menové podmienky - nižšie reálne úrokové sadzby a slabší reálny kurz. Môžu s tým v pasci spoločnej menovej politiky však vôbec niečo urobiť?
Predstavte si drachmu
Spomínané "čierne ovce" eurozóny nie sú vôbec homogénnou skupinou a nepatrí sa ich hádzať do jedného vreca. Grécko je rozpočtovo chronicky nedisciplinovaných členom, zatiaľ čo Španielsko a Írsko patrili pred krízou k disciplinovanej rozpočtovej elite a doplatili okrem iného na nízke úrokové sadzby v eurozóne, ktoré im nafúkli realitnú bublinu.
Všetci však musia úplne rovnako hľadať výrazné úspory v štátnej kase a súčasne nemajú možnosť svojim ekonomikám uľaviť uvoľnenejšou menovou politikou. Výskumy pritom jasne ukazujú, že ak chcete, aby rozpočtové reformy rýchlo naštartovali nový rast, musíte splniť dve základné podmienky. Po prvé, nezvyšovať priame dane - zdanenie práce a ziskov. A za druhé, odprevadiť diétu štátnej kasy čo najsilnejšou menovou expanziou.
Druhá úloha vyzerá v zovretí spoločnej meny takmer nadľudsky. Viacero renomovaných ekonómov začala preto Portugalsku, Írsku, Grécku a Španielsku radiť, aby euro jednoducho odpísali a zaviedli späť svoje vlastné meny. Myšlienka je síce na prvý pohľad lákavá, ale v praxi nepoužiteľná. Predstavte si, čo by sa stalo Grécku po znovuzavedení drachmy. Ľudia a podniky by začali zarábať a platiť štátu dane v drachmách. Štát by však svoje dlhy musel ďalej splácať v eure, voči ktorému by drachma po svojom zavedení zažila voľný pád. Dlh by potom narastal exponenciálnym tempom a Grécko by sa stalo o to lákavejším terčom špekulatívnych útokov.
V Španielsku a v Írsku by bol síce stáť na prvý pohľad v lepšej pozícii. Pod oveľa silnejším tlakom by bol však súkromný sektor. Írske banky sú v zahraničí veľa zadlžené v eurách a divoký pád novej írskej libry by prakticky znemožnil ich splácať. Nové problémy vo finančnom sektore by potom nehasil nikto iný ako štát. Opätovné zavedenie vlastnej meny by teda v tejto chvíli problémy periférií eurozóny neriešilo, ale iba ich ďalej vyhrocovalo a približovalo štátne kasy k bankrotu.
Priestor k nadýchnutiu
Ako teda uvoľniť menovú politiku v problematických krajinách bez vystúpenia z eurozóny? Riešením je premyslená rozpočtová reforma, ktorá by ako vedľajší efekt štátnych úspor priniesla uvoľnenie menových kohútikov. Najlepšie výsledky v tomto smere prináša zvýšenie nepriamych daní - DPH a spotrebných daní. Vedie totiž k vyššej domácej inflácii a tým pádom aj nižším reálnym úrokovým sadzbám, ktoré uľahčujú život dlžníkom. Okrem toho neposilňuje reálny menový kurz, a neohrozuje tak konkurencieschopnosť ekonomiky, pretože zdražuje prakticky výhradne domácu spotrebu a nie tovary vyrobené na vývoz.
Servíruje teda presne taký koktejl, ktorý spomínané krajiny v ťažkostiach potrebujú. Popri potrebných vládnych škrtoch by sa preto rozpočtové reformy mali zamerať na zvyšovanie nepriamych daní, ktoré dokážu z deflačného prostredia vykresať infláciu. Cesta vpred síce bude aj tak tŕnistá, môže však bolieť o niečo menej. Pasca eura nie je tak nezlomná, ako sa zdá, a premyslená rozpočtová reforma môže otvoriť vítaný priestor k potrebnému nadýchnutiu.
Jan Burešhlavný ekonóm českej Poštovej sporiteľne |