Medzinárodný menový fond je jednou z mála inštitúcií, ktoré zarobili na globálnej ekonomickej kríze. Ešte minulý rok sa fond zmenšoval a seriózni ľudia si kládli otázku, či by nemal byť celkom zrušený. Odvtedy sa však dopyt po pôžičkách od MMF obnovil. Členovia sa dohodli na strojnásobení jeho zdrojov a fond dostal súhlas na nadobudnutie dodatočných prostriedkov predajom vlastných dlhopisov. MMF srší aktivitou.
Súčasná kríza však nepotrvá večne. Kritici fondu nezmizli, iba dočasne stíchli. Fond ich kritiku naďalej podnecuje, keďže nie je schopný definovať svoju rolu. Treba, aby to napravil, pokiaľ mu ešte svet s účasťou načúva.
Prvou rolou MMF je pomáhať krajinám, ktoré v dôsledku domácej politiky postihla kríza platobnej bilancie. Ich vlády nemajú inú možnosť, iba si požičať od fondu. Aby zabezpečil svoje prostriedky -- teda aby mal istotu, že jeho akcionári získavajú peniaze späť -- musí fond požadovať, aby dlžníci uskutočnili neľahké zmeny svojej politiky. Problém spočíva v tom, že MMF pristúpil na rétoriku svojich kritikov a súhlasil s "uhladením" podmienok pre poskytovanie úverov. Tam, kde sú príčinou problémov štrukturálne slabiny, by však mal fond naďalej podmieňovať svoju pomoc štrukturálnymi zmenami. MMF však vyvoláva dojem, že v snahe "získať si priateľov a pôsobiť na ľudí v tejto otázke ustupuje, čím vytvoril zbytočný zmätok.
Druhou rolou MMF je pôsobiť ako globálny rezervný fond. Jednotlivé krajiny nahromadili určité rezervy, aby sa poistili proti šokom. To je však nákladné pre chudobné ekonomiky, ktoré by tieto prostriedky mohli lepšie využiť na investície a na spotrebu. Nedávna ukážka rozkolísanosti finančných trhov, bohužiaľ, len prehlbuje tendenciu k hromadeniu rezerv.
Efektívnejšie by bolo vložiť tieto rezervy do spoločného fondu, z ktorého rôzne krajiny potrebujú čerpať v rôznom čase. MMF už podnikol kroky týmto smerom, keď založil Fond krátkodobej likvidity (STLF), ktorého prostredníctvom môžu krajiny so silnou hospodárskou politikou bez ďalších podmienok čerpať prostriedky až do výšky päťnásobku svojej kvóty. Podmienkou prístupu k STLF je však stále komplikovaný proces podávania a posudzovania žiadostí, ktorý boli zatiaľ ochotné podstúpiť len Mexiko, Kolumbia a Poľsko.
To malo logiku v dobe, keď boli prostriedky MMF obmedzené, lebo aplikačný proces umožňoval fondu obmedziť jeho angažovanosť. Po strojnásobení prostriedkov však toto zdôvodnenie stratilo zmysel. MMF by mal kategoricky oznámiť, ktoré krajiny sú pre prístup k tomuto nástroju spôsobilé a automaticky z nich urobiť jeho členov.
Tretia rola MMF je rola uvážlivého strážcu makroekonomiky. Nedávne udalosti jasne ukázali, že je potrebné, aby niekto predvídal ohrozenia globálnej ekonomickej stability a varoval pred nimi. Skupina G20 navrhuje, aby sa týchto úloh ujala Komisia pre finančnú stabilitu (FSB), zložená z národných kontrolných orgánov. Fond má hrať len podpornú rolu prostredníctvom systému skorého varovania a hodnotenia finančného sektora v spolupráci so Svetovou bankou.
Celkom však nie je jasné, prečo by tento proces mala riadiť práve FSB. Medzinárodný menový fond je vďaka univerzálnemu členstvu reprezentatívnejší a má väčšie odborné zázemie.
Národné kontrolné orgány sa môžu zdráhať s odovzdaním tejto zodpovednosti multilaterálnej organizácii. Bolo by to však krátkozraké. Finančné trhy a inštitúcie celosvetového dosahu potrebujú globálneho makroregulátora, nielen voľne organizované združenie kontrolórov. Môže sa stať i to, že národní politici nebudú fondu dôverovať, pretože ho v podstate zaskočila globálna finančná kríza. Pokiaľ k tomu dôjde, bude si fond musieť získať ich dôveru späť.
Tým sa dostávame k štvrtej role MMF, totiž využívať svoje výsadné postavenie na varovania pred rizikami, ktoré vyvoláva politika veľkých krajín. Malé krajiny sa musia podriadiť trhovej disciplíne, ako vám potvrdí ktorýkoľvek Lotyš. Keď však potrebujú viac zdrojov veľké ekonomiky, ich meny sa používajú medzinárodne, môžu jednoducho natlačiť ďalšie peniaze. Nielenže samy pociťujú menšiu trhovú disciplínu, ale menej disciplíny od nich vyžaduje taktiež MMF, keďže tieto krajiny nie sú nútené si od fondu požičiavať.
Ako nám však pripomína debakel okolo zlých hypoték, politika veľkých krajín môže ohroziť celý globálny finančný systém. Fond si nechce pod sebou podrezávať konár, a tak sa v podobných prípadoch zdráha vydávať silné varovania. Ak má mať však MMF nejakú budúcnosť, bude musieť jeho manažment vydávať silnejšie varovania pred ďalším nebezpečne vysokým deficitom bežného účtu platobnej bilancie USA, pred budúcim neudržateľným boomom na trhu realít alebo pred akýmkoľvek iným problémom veľkých krajín, ktorý príde po nich. Hry so slovami sú pre budúcnosť neprijateľné.
A konečne je potrebné, aby MMF koordinoval reformu medzinárodného systému. Ak majú zvláštne práva čerpania ako nadnárodná menová jednotka dlhodobo nahradiť národné meny v medzinárodnom platobnom styku, bude musieť fond dohliadnuť na ich vývoj. Ak budú v priebehu tohto prechodu potrebné rýchle provizórne opatrenia, musí hrať fond vedúcu rolu i na tomto poli.
Zatiaľ však originálne nápady na reformu medzinárodného systému vychádzajú od OSN, z Downing Street 10 a z Čínskej ľudovej banky. Fond na seba púta pozornosť predovšetkým svojím mlčaním.
Kríza ešte nie je zažehnaná, avšak okno sa uzatvára. Budúce stretnutie rady guvernérov MMF sa uskutoční začiatkom októbra v Istanbule. Ak nenavrhne fond dovtedy jasnú víziu svojej budúcnosti, tak potom túto príležitosť premrhá.
©: Project Syndicate, 2009
Barry Eichengreen, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley