Obce a bezdomovci

Na osobných dokladoch našich rodičov a prarodičov možno nájsť dokument s názvom Domovský list. Potvrdzoval domovské právo. To sa presťahovaním v rámci republiky nemenila automaticky, spravidla ostávalo celý život. Domovské právo bolo akési občianstvo vo vzťahu k obci. Veľmi dôležité je stále napríklad vo Švajčiarsku, kde sa od neho štátne občianstvo doslova odvodzuje -- najprv treba vyhovieť kritériám obce, a tá potom dáva dobrozdanie smerom k štátu.
V I. ČSR to malo praktický význam v sociálnej núdzi. Obec, v ktorej mal občan domovskú príslušnosť, domovské právo, musela prijať žiaka do školy, musela sa o občana postarať v starobe a chorobe. Mal pred inými prednosť aj pri prenajímaní nájomných bytov, obecných zamestnaniach a prácach, prijímaní do starobinca a podobne. Tento inštitút sa po roku 1945 vo výhľadoch všeobecného bratstva a skorej šťastnej a nekonfliktnej budúcnosti zrušil. Každý bol potom doma tam, kde sa prihlásil a komunálne benefity získaval podľa práv a často čudných kritérií.
Nový návrh zákona o hlásení pobytu k tomu inštitútu nepriamo a čiastočne smeruje. Bezprostredne sa bude týkať bezdomovcov, ktorí sa povaľujú po námestiach miest a sú ich kultúrnou, sociálnou, estetickou a fyziologickou záťažou. Ich "domovské právo" nebude podmienené adresou trvalého bydliska, ale len príslušnosťou k obci. Pre časť z nich to bude cesta k sociálnym dávkam, ktoré si doteraz, pri absencii trvalého bydliska, nemohli vybaviť, u niektorých možno i impulz na pokus o iný život. Zrejme väčšia časť ostane na tom tak, ako bola. Len sa zvýši zodpovednosť miest a obcí za to, že tam vôbec ľudia tohto typu sú. Nebude to žiadna slasť, ale je to prvé mrknutie na problém, nad ktorým sa roky zatvárali oči.