Spojeným štátom a Európe trvalo takmer dva roky od krachu Lehman Brothers a viac než tri roky od chvíle, keď v dôsledku pochybenia finančného sektora vznikla globálna recesia, než konečne reformovali finančnú reguláciu.
Možno že by sme víťazstvo regulácie mali v Európe i v Spojených štátoch oslavovať. Veď panuje takmer všeobecná zhoda, že kríza, ktorej dnes svet čelí - a pravdepodobne bude čeliť ešte roky - je dôsledkom chýb deregulácie počas 30 rokov Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana. Divoké trhy nie sú efektívne ani stabilné.
Nepriznanie chýb za krach bánk
Po bitke a dokonca aj po víťazstve však zostáva trpká príchuť. Svoje zlyhanie nepriznala väčšina z tých, ktorí za chyby zodpovedajú - či už vo Federálnom rezervnom systéme USA, na ministerstve financií USA, v britskej centrálnej banke a v Úrade pre finančné služby, v Európskej komisii a Európskej centrálnej banke alebo v jednotlivých bankách.
Banky, ktoré spôsobili chaos v globálnej ekonomike, sa tomu, čo bolo potrebné urobiť, dlho vzpierali. Ešte horšie je to, že získali pomoc od Fedu, od ktorého by človek mohol očakávať, že zaujme opatrnejší postoj vzhľadom na to, aké rozsiahle boli jeho predchádzajúce chyby a v akom rozsahu odzrkadľujú záujmy bánk, ktoré by mal regulovať.
Otázka zodpovednosti
Nie je to dôležité len ako téma dejín a zodpovednosti: regulátori majú v mnohom voľnú ruku. Ostáva teda otázka: môžeme im dôverovať? Podľa mňa jednoznačne nie, a preto je potrebné stanoviť väčšiu časť regulatórneho rámca fixne. Obvyklý prístup - delegovať zodpovednosť na regulátorov, aby si podrobnosti sami dokončili - stačiť nebude. Čo vyvoláva ďalšiu otázku: komu môžeme dôverovať? V spletitých ekonomických záležitostiach sme dôveru vkladali do bankárov (keď toľko zarábajú, tak predsa musia niečo vedieť!) a do regulátorov, ktorí často (ale nie vždy) pochádzali z trhu. Udalosti posledných rokov však ukázali, že bankári môžu zarábať množstvo peňazí, aj keď podkopávajú ekonomiku a svojim bankám spôsobujú ohromné straty.
Bankári sa tiež prejavili ako "mravne invalidní". O tom, či konania Goldman Sachs - stávkovanie proti produktom, ktoré sama vytvorila - boli nezákonné, rozhodne súd. Rozhodnutie v oveľa podstatnejšej otázke mravnosti takéhoto správania už vyniesla verejnosť. Skutočnosť, že výkonný riaditeľ Goldmanu pracuje na "božom diele", keď jeho banka chvíľu predávala produkty, ktoré sama vytvorila, alebo keď šírila očierňujúce fámy o krajine, v ktorej pôsobila ako "poradca", poukazuje na existenciu paralelného sveta s odlišnými mravmi a hodnotami.
Detaily sú dôležité a lobisti finančného sektora vynakladajú veľké úsilie o to, aby sa uistili, že detaily nových regulácií budú na prospech ich zamestnávateľov. Bude teda ešte dlho trvať, či úspech zákona v tej či onakej podobe, ktorú Kongres USA nakoniec schváli, budeme schopní posúdiť.
Kritériá posudzovania sú však jasné: nový zákon musí skoncovať s praktikami, ktoré ohrozovali globálnu ekonomiku, a preorientovať finančnú sústavu na úlohy, ktoré jej patria - riadenie rizík, alokácia kapitálu, poskytovanie úveru (hlavne malým a stredne veľkým podnikom) a prevádzkovanie efektívneho platobného systému.
Na očakávané úspechy by sme si mali pripiť: bude zriadená určitá forma komisie pre bezpečnosť finančných produktov, väčší podiel derivátových obchodov sa presunie z neistého trhu na burzy a do zúčtovacích bánk a časť najpochybnejších hypotekárnych praktík bude obmedzená. Najpravdepodobnejšie je, že budú znížené kritizované poplatky za každú debetnú transakciu - teda určitá daň, ktorá neplní žiaden verejný účel, ale napĺňa pokladnice bánk.
Fed zatvára oči
Za pozornosť stoja i pravdepodobné neúspechy: problém s bankami "too big to fail" je dnes závažnejší ako pred krízou. Posilnenie nápravných právomocí síce pomôže, ale len veľmi málo: počas nedávnej krízy americká vláda "privrela oči" a právomoci, ktoré mala, nevyužívala a zbytočne finančne zachraňovala držiteľov akcií a dlhopisov - to všetko zo strachu, že keby postupovala inak, vyústilo by to do ekonomickej traumy. Pokiaľ budú existovať príliš veľké banky odsúdené na krach, vláda pravdepodobne "privrie oči" znova. Neprekvapuje, že veľkým bankám sa podarilo niektoré zásadné reformy zastaviť, prekvapilo však ustanovenie v návrhu zákona zo Senátu USA, ktoré vládou poisteným subjektom zakazuje upisovať rizikové deriváty. Takýto vládou poistený úpis deformuje trh, lebo veľkým bankám poskytuje konkurenčnú výhodu, nie preto, že by boli efektívnejšie, ale preto, že sú "príliš veľké, aby padli".
Obrana veľkých bánk zo strany Fedu - pre veriteľov je vraj dôležité zaisťovať si riziká - ukazuje, v akom rozsahu je podchytená. Zámerom legislatívy nebolo deriváty zakázať, ale len nepriamo zamedziť vládne garancie, dotované daňovými poplatníkmi (spomínate na sanáciu AIG za 180 miliárd dolárov?), ktoré nie sú prirodzeným ani nevyhnutným sprevádzajúcim javom úveru.
Existuje veľa spôsobov, ako obmedziť chyby veľkých bánk. Osvedčiť by sa mala dôrazná verzia takzvaného Volckerova pravidla (nastaveného tak, aby vládou poistené banky nútila k návratu k ich ťažšej úlohe veriteľa). Vláda USA by však prejavila laxnosť, keby nechala veci tak, ako sú.
Ustanovenie o derivátoch v návrhu zákona amerického Senátu je dobrý indikátor: Obamova administratíva a Fed sa odmietaním týchto reštrikcií jasne postavili na stranu veľkých bánk. Pokiaľ účinné obmedzenia budú vyškrtnuté, ako predpokladá veľa odborníkov, pre demokraciu to bude smutný deň - a ešte smutnejší na vyhliadky o zmysluplnej finančnej reforme.
Joseph E. Stiglitz