Je čosi zvláštne na fakte, že súčasná európska kríza začala v Grécku. Európske ťažkosti totiž vykazujú všetky aspekty klasickej gréckej tragédie, v ktorej muža vznešeného charakteru zničí osudová chyba v podobe vlastnej pýchy.
Ešte nedávno mohli Európania tvrdiť, že súčasná hospodárska kríza v skutočnosti demonštruje výhody ich hospodárskeho a sociálneho modelu. Vo veľkej časti Európy pomohli pravidlá upravujúce prepúšťanie zamestnancov obmedziť straty pracovných miest, pričom silné sociálne programy zabezpečili, že si aj nezamestnaní udržali zdravotnú starostlivosť a poberali základný príjem. Napriek tomu je Európa v hlbokej kríze - jej najväčší úspech a pýcha, jednotná mena, je dnes totiž v ohrození. Ba čo horšie, čoraz viac vyzerá ako pasca.
Vytvorenie eura malo byť najnádhernejším okamihom vo veľkolepom a vznešenom podniku: v niekoľko generácií trvajúcom úsilí priniesť na kontinent, skôr zmietaný častými vojnami, mier, demokraciu a spoločnú prosperitu. Architekti eura, unesení vzletnosťou a romantikou svojho projektu, sa však rozhodli ignorovať prízemné ťažkosti, na ktoré musela spoločná mena zákonite naraziť. Výsledkom je tragédia nielen pre Európu, ale aj pre svet, ktorému je Európa kľúčovým vzorom. Ako sa to stalo?
Výhody jednotnej európskej meny boli zrejmé. Keď ste prišli do inej krajiny, už ste nemuseli meniť peniaze, dovozcovia a vývozcovia stratili kurzovú neistotu. Spoločná mena mala navyše posilniť pocit európskej jednoty. Na druhej strane znamená vytvorenie menovej únie nutnosť obetovať flexibilitu. Nakoľko vážna je táto strata? Skúsime to demonštrovať na dvoch vyspelých krajinách s podobne veľkou ekonomikou.
Eurozóna versus zóna doláru
Ak neberieme na vedomie podnebie, ráz krajiny a históriu, majú Írsko a americký štát Nevada veľa spoločné. Ide o malé ekonomiky, ktoré sú veľmi závislé na predaji tovaru a služieb susedom. Obe krajiny sa v minulom desaťročí chválili hospodárskym boomom. V oboch sa vytvorila obrovská bublina na trhu s nehnuteľnosťami, ktorá potom bolestivo praskla. Obe dnes trpia zhruba štrnásťpercentnou nezamestnanosťou. A obe sú členmi väčšej menovej únie: Írsko eurozóny, Nevada dolárovej zóny. Situácia Nevady je však oveľa menej zúfalá.
Hospodársky pokles zasiahol mimoriadne silno rozpočty oboch štátov. Značná časť výdavkov, na ktorých sú obyvatelia Nevady závislí, sa však nečerpá zo štátnych, ale z federálnych programov. Okrem toho sa Nevada na rozdiel od Írska nemusí obávať nákladov na sanácie bánk - nie preto, že sa stáť veľkým stratám z pôžičiek vyhol, ale preto, že tieto straty pokryje väčšinou Washington.
Vieme, že Amerika má menovú úniu, ktorá funguje, a vieme, prečo funguje: pretože sa kryje so štátom - so štátom s výraznou centrálnou vládou, spoločným jazykom a zdieľanou kultúrou. Európa žiaden z týchto atribútov nemá, následkom čoho boli šance jednotnej meny od začiatku pochybné.
Eurofória, eurokríza
Zavedenie eura v roku 2002 vyvolalo novú sebadôveru, a to najmä v tých európskych krajinách, ktoré boli historicky považované za investične rizikové. Až neskôr vyšlo najavo, že toto zdvihnutie je aj návnadou vnútri nebezpečnej pasce.
Najkrikľavejším príkladom bolo Grécko s dlhou históriou insolvencie a vysokých inflačných vĺn. Až do konca 90. rokov kupovali investori dlhopisy vydané gréckou vládou len vtedy, keď niesli oveľavyšší úrok akonapríklad bezpečnejšie nemecké dlhopisy. Keď sa však priblížil debut eura, riziko gréckych dlhopisov odpadlo. Grécky dlh, predpokladalo sa, bude koniec koncov už čoskoro voči rizikám inflácie imúnny: Európska centrálna banka na to dohliadne.
Zhruba do roku 2005 sa všetky obavy z fiškálnych ťažkostí určitej krajiny prakticky vytratili z európskej scény. Úrokové sadzby sa naprieč Európou zbližovali a vlády problémových krajín si tak celkom predvídateľne začali za lacnejšie úroky prudko požičiavať viac, než dokázali splácať. A potom bublina praskla.
Stále sa o globálnej kríze z roku 2008 hovorí ako o niečom, čo sa upieklo v Amerike. Európa si však zaslúži rovnaké pokarhanie. V Grécku je tento príbeh jasný: v rokoch jednoduchého vypožičiavania nahromadila tamojšia vláda obrovský dlh - väčší, než priznávala. Keď sa v roku 2009 vláda zmenila, vyšli účtovné triky najavo. Investori sa pochopiteľne dali na útek.
Ešte lepším príkladom je Španielsko - táto zďaleka najväčšia ekonomika postihnutá krízou. Ešte pred niekoľkými rokmi malo vyrovnaný rozpočet a verejný dlh v pomere k hrubému domácemu produktu dvakrát nižší ako Nemecko. To isté platí aj o Írsku. Čo sa teda stalo?
Po prvé, kríza mala osudový fiškálny vplyv. V Španielsku a Írsku sa prepadli príjmy štátu a s prudkým zvýšením nezamestnanosti sa zvýšili aj náklady na výplatu dávok. Kvôli tomu sa obe krajiny dostali z rozpočtových prebytkov v predvečer krízy k obrovským schodkom o rok neskôr. A potom sú tu náklady na finančnú očistu. Tie boli obzvlášť ohromujúce v Írsku, kde sa banky v rokoch konjunktúry odtrhli z reťaze. Keď bublina spľasla, ocitla sa ich solventnosť okamžite v podozrení. Írska vláda sa v snahe odvrátiť masívny run za všetky bankové dlhy zaručila - tým vyvolala pochybnosti o vlastnej solventnosti. Veľké španielske banky boli v porovnaní s Írskom dobre regulované, ale panovala a stále panuje obrovská nervozita ohľadom stavu menších záložní a tiež obavy, koľko peňazí na ich záchranu bude musieť vláda vynaložiť.
Zhruba počas minulého roka spadli najprv Grécko a potom aj Írsko do začarovaného finančného kruhu: ako potenciálni veritelia strácali dôveru, úrokové sadzby, ktoré tieto krajiny museli platiť, sa zvyšovali, čo podkopalo vyhliadky do budúcnosti a viedlo k ďalšej strate dôvery a ďalšiemu rastu úrokov. Silnejšie európske štáty zabránili bezprostrednému zrúteniu len tým, že poskytli Grécku a Írsku núdzové úverové linky a nechali ich zatiaľ obchádzať súkromné trhy.
Argentínske déja vu
Niektorí ekonómovia vrátane mňa majú pri pohľade na európske ťažkosti pocit, že tento film už niekde videli - pred desiatimi rokmi v Argentíne. S tým rozdielom, že sa Argentína nikdy svojej meny nevzdala, ale v roku 1991 urobila dobrý ťah: pevne naviazala svoju menu na americký dolár. Peso tak kryli dolárové rezervy. Vo väčšine 90. rokov prišla odmena v podobne nižších úrokov a značného prílevu zahraničného kapitálu.
Nakoniec však krajina zapadla do trvalej recesie a stratila dôveru investorov. Na začiatku roka 2002 sa po rozvášnených demonštráciách a runu na banky celý systém rozpadol. Väzba medzi pesom a dolárom sa popretŕhala a peso prudko kleslo. Argentína medzitým vyhlásila štátny bankrot a nakoniec zaplatila za každý dolár len asi 35 centov. Ťažko sa vyhnúť podozreniu, že sa niečo podobné môže chystať v jednej alebo viacerých problémových európskych ekonomikách.
Európska kríza má štyri možnosti vývoja:
1. Pretrpenie krízy
Sužované európske ekonomiky by mohli veriteľov upokojiť tým, že prejavia dostatočnú ochotu pretrpieť neľahké obdobie, a tým sa vyhnúť štátnemu bankrotu alebo devalvácii. Príkladnými žiakmi sú v tomto ohľade pobaltské štáty: Estónsko, Litva a Lotyšsko. Tie boli a sú ochotné podstúpiť veľmi tvrdé fiškálne úsporné opatrenia sprevádzané postupným poklesom miezd v nádeji, že sa im tak časom podarí obnoviť konkurencieschopnosť - tomu sa hovorí "vnútorné devalvácia".
2. Reštrukturalizácia dlhu
Investori neočakávajú, že Grécko a Írsko plne splatia svoje dlhy. Očakávajú nejakú formu ich reštrukturalizácie, hoci by to v žiadnom prípade neukončilo ťažkosti problémových ekonomík. Aj keby napríklad grécka vláda neuznala žiadny dlh, rovnako by musela zoškrtať výdavky a zvýšiť dane, aby vyrovnala rozpočet. Reštrukturalizácia dlhu by však mohla pretrhnúť začarovaný kruh klesajúcej dôvery a rastúcich úrokových nákladov, čo by potenciálne urobilo z vnútornej devalvácie realizovateľnú, hoci brutálnu stratégiu.
3. Po vzore Argentíny
Argentína neuverejnila len neschopnosť splácať zahraničný dlh, opustila aj väzbu na dolár, čo umožnilo pád hodnoty pesa o viac než dve tretiny. To zabralo - od roku 2003 zažívala rýchly hospodársky vzostup ťahaný exportom. Krajiny eurozóny by však museli najprv prekonať veľkú prekážku - že už nemajú vlastnú menu. Ako uviedol Barry Eichengreen z Kalifornskej univerzity, každá krajina eurozóny, ktorá by len naznačila odchod od eura, by vyvolala zničujúci run na svoje banky.
Lenže aj nadviazanie argentínskej meny na dolár v pomere 1:1 malo byť nezvratné, až run na banky prinútil vládu obmedziť výbery. Akonáhle sa to stalo, bolo možné devalvovať peso bez rizika druhého runu. Nič podobné sa v Európe zatiaľ nechystá. Rozhodne to však nie je nemožné, najmä vo chvíli, keď bude bolesť z drastických úsporných programov pretrvávať.
4. Oživený europeizmus
Začiatkom decembra vyvolali luxemburský premiér Jean-Claude Juncker a taliansky minister financií Giulio Tremonti búrku, keď navrhli vytvorenie "E-bondov", ktoré by vydávala nejaká európska dlhová agentúra. Pretože by za tieto bondy ručila Európska únia ako celok, dostali by problémové ekonomiky šancu, ako sa vyhnúť začarovanému kruhu upadajúcej dôvery a rastúcich úrokov z dlhopisov. Na druhej strane by sa však problém presunul aj na menej problémové krajiny - túto námietku promptne vzniesli nahnevaní nemeckí predstavitelia. Nemci neoblomne trvajú na tom, že sa z Európy nesmie stať "transferová únia", v ktorej silnejšie vlády a štáty poskytujú pomoc slabším.
Ako však ukazuje porovnanie Írska s Nevadou, Spojené štáty fungujú ako menová únia do veľkej miery práve vďaka tomu, že sú zároveň hodnote transferovou úniou. A možno si len ťažko predstaviť, ako by euro mohlo fungovať bez toho, že Európa nájde cestu, ako dosiahnuť niečo podobné.
Krach eura by znamenal možno definitívnu ranu nádejám na skutočnú európsku federáciu. Dopustia to silné európske štáty? Alebo prijmú zodpovednosť a možno aj náklady spojené s úlohou strážcov na vlastných susedov? Na odpoveď čaká celý svet.
Paul Krugmannositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu |