Najskôr ich znervózňovalo otáľanie kancelárky Merkelovej s podporou balíka stomiliardových záruk, ktoré majú stabilizovať otrasenú spoločnú európsku menu. Teraz sú celí nesvoji, keď Berlín chce na oplátku za svoje injekcie euru "vodotesné" garancie, že sa grécka infekcia nebude opakovať.
Osobitný pohľad sa ponúka na spolkovú kancelárku. Dlho váhala s pomocou súhlasiť, pretože sa obávala, že nemeckí voliči to kresťanským demokratom a liberálom pri voľbách v najľudnatejšej spolkovej krajine, Severnom Porýní-Vestfálsku, spočítajú. Preto si zopakovala skúsenosť, že najlepšie riešenie sa volí až po vyčerpaní všetkých horších, takže na masívne záruky eura Grécku i celej eurozóne nakoniec pristúpila a v obávaných voľbách vládne strany dostali výprask tak ako tak.
Berlín chce konať aj jednostranne
Aj táto lekcia však priniesla úžitok. Kancelárke nezostalo nič iné, ako prejsť od vyčkávania k ofenzíve. Dôvodov má požehnane. Nechce stratiť tvár pred domácimi voličmi, nechce ukázať slabosť pred číhajúcimi "barónmi" vo svojej kresťansko-demokratickej strane a nechce riskovať, že spolu s eurom sa otrasie nielen nemecká, ale aj celá európska a - ako kancelárke dôrazne pripomenul americký prezident - možno aj svetová ekonomika. Preto musí za svoju podporu eura niečo podstatné žiadať.
To podstatné zahŕňa dohľad nad návrhmi národných rozpočtov prinajmenšom krajín eurozóny, sankcie v podobe pozastavenia únijných dotácií a hrozby, že rozpočtoví hriešnici budú zbavení hlasovacieho práva. Aby bolo zrejmé, ako vážne to v Berlíne myslia, utrúsila kancelárka, že ak by s ňou ostatní nesúhlasili, bude sankcie presadzovať jednostranne. To si možno vyložiť jedine tak, že Nemecko je odhodlané v prípade krajnej nutnosti pozastaviť časť svojich platieb do Bruselu. Máme tu názornú ukážku, ako by to mohlo vyzerať, ak by sa všetci v Európe vrátili k logike dôslednej obhajoby národných záujmov. Skeptik namietne, že ak zostanú všetci rozpočtovo "na svojom", riziko inherentného konfliktu mizne. Bez vzájomnej - predovšetkým ekonomickej - previazanosti, keď škoda jedného je vždy aj škodou druhého, ale naopak stúpne riziko návratu k silovým riešeniam.
Utajený Obamov únijný prevrat
Tradičný pohľad by v kancelárkinom správani videl návrat "nemeckej lokomotívy Európy". Ponúka sa však aj trochu sarkastickejší výklad, ktorý je schopný zamotať hlavu euroskeptikom. Kto videl v inštalácii stáleho predsedu Európskej rady, skrátene nazývaného európsky prezident, ďalší únos podstatnej časti národnej suverenity do bruselských kaluží, mal by sa otriasť pri vedomí, že "nemecká lokomotíva Európy" sa k stomiliardovým zárukám za spoločnú európsku menu nerozišla sama od seba. Pod kotol jej rozhodujúcim spôsobom svojimi telefonátmi priložil americký prezident Barack Obama.
Máme tomu snáď rozumieť tak, že ratifikáciou Lisabonskej zmluvy sa preniesla naša úbohá národná suverenita nielen do Bruselu a teraz po nikým nepozorovanom únijnom puči dokonca až za more do Washingtonu? Keby euroskeptici boli vo svojich názoroch vo všetkom vždy dôslední, museli by teraz spustiť krik, že ohrozenie našej národnej suverenity nikdy nebolo väčšie. Pretože ak neváži veľa slovo nášho aktuálneho prezidenta v Bruseli, čo potom vo Washingtone?
Aby veci boli pre jednoduché hlavy ešte zložitejšie, nemožno ani vylúčiť možnosť, že amerického prezidenta k akcii podnietlil jeho francúzsky kolega, keď zistil, že naliehanie Paríža k zlomu kancelárkinho odporu voči stomiliardovým zárukám nestačí. Bez sarkazmu povedané - v najväčšej dlhovej kríze od konca druhej svetovej vojny sa nevystačí s pohodlnými stereotypmi a nikto sa nemôže tváriť, že táto kríza je vecou "tých druhých".