Rozhovor o ropnom zlome, ekonomike, finančnej kríze a budúcnosti bol inšpirovaný účasťou na konferencii o ropnom zlome vo Washingtone. Podľa Nicole Foss prichádzajúca deflácia zhorší energetickú situáciu v budúcnosti a tlačenie peňazí je ten najhorší spôsob, ako situáciu riešiť. Ak sa chceme dostať z jamy von, mali by sme v prvom rade prestať kopať. Potrebujeme celý systém založený na nadmernom dlhu nechať skrachovať a vymyslieť niečo lepšie. Iná cesta von už teraz neexistuje.
Zdá sa, že všetci účastníci konferencie o ropnom zlome tu vo Washingtone si uvedomujú dôsledky hroziaceho nedostatku energie. Čo by ste vy odkázali obyčajnému (nezainteresovanému) človeku? Ako sa prejaví ropný zlom v bežnom živote?
Budeme si musieť zvyknúť na životný štýl s nižšou spotrebou energie. Moderná spoločnosť si vytvorila silnú závislosť od lacnej energie, ktorá bola dostupná pomerne dlho. Energia bola lacná veľmi dlho, čo znamená, že mnohé veci, ktoré sme doposiaľ brali ako samozrejmosť, si už viac nebudeme môcť dovoliť. Stále väčšia časť našich príjmov pôjde na výdavky za energiu, a preto nám oveľa menej zostane na všetko ostatné. Naša životná úroveň klesne a pri mnohých činnostiach, ktoré v súčasnosti fungujú najmä vďaka fosílnym palivám, budeme musieť opäť využívať ľudskú energiu.
Bohatšie vrstvy budú mať zrejme stále prístup k fosílnym palivám, no ak väčšina ľudí stratí túto možnosť, budú musieť jednoducho zanechať moderný spôsob života. V spoločnosti poháňanej „len“ ľudskou energiou strávia ľudia oveľa viac času vykonávaním aj tých najjednoduchších každodenných úloh. O to menej času budú mať k dispozícii pre angažovanie sa v širšej ekonomike. Niektorí rodinní príslušníci budú musieť zostať doma a venovať všetok svoj čas domácim prácam, ktorých zabezpečenie bude trvať oveľa dlhšie ako dnes.
Prečo väčšina ekonómov nedokáže doceniť význam energie v ekonomike?
Energia je neviditeľná a preto ju berieme ako samozrejmosť. Väčšina ekonómov vôbec nepripúšťa, že existujú nejaké limity zdrojov, čiastočne aj preto, že nerozumejú zákonom termodynamiky. Žijú vo svete, v ktorom dokážu takmer všetko, čoho je nedostatok, nahradiť niečím iným, no nechápu, že energia je tým skutočne hlavným a primárnym zdrojom, za ktorý neexistujú žiadne náhrady.
Ekonómovia obvykle hovoria, že neexistujú žiadne limity, iba cena. Ak je niečo vzácne, bude to mať vyššiu cenu, no nikdy to nevyčerpáme. Myslím, že to úplne prehliada obrovský dopad na spoločnosť, ktorá je nielen závislá na energii, ale predovšetkým na lacnej energii. Aby sme udržali chod celej modernej infraštruktúry, vyžaduje si to stabilné dodávky cenovo dostupnej energie.
Je možné problém ropného zlomu riešiť väčšími úsporami a efektívnejším využívaním energie? Bude to stačiť?
Energetické úspory a efektívnejšie využívanie energie nám môže pomôcť získať čas, ale samotný problém tým určite nevyriešime. Tieto opatrenia by mali väčší účinok, keby sme s nevyhnutnými investíciami začali skôr, to znamená v období, kedy sme mali ešte k dispozícii nielen dostatok lacnej energie, ale aj finančných prostriedkov na uskutočnenie zásadnejších zmien.
V bohatých, a dokonca aj v menej bohatých krajinách dokážeme výrazne znížiť množstvo spotrebovanej energie, keďže značný podiel našej spotreby premrháme a nedokážeme využiť. Ak je niečo príliš lacné príliš dlho, ľudia majú sklony k plytvaniu. Aj napriek tomu, že nemusíme využívať elektrickú energiu na otváranie veka od plechovky či napríklad na čistenie zubov, mnohí z nás tak aj napriek tomu robia. Zbavením sa týchto návykov by sme dokázali celkom bezbolestne ušetriť trochu energie.
Taktiež používame množstvo zariadení, pri ktorých sa nepočítalo so zvyšovaním energetickej efektívnosti. Typickým príkladom je zhora plnená práčka, ktorú ľudia v Severnej Amerike bežne používajú. Spotrebuje oveľa viac energie ako spredu plnená práčka, ktorá sa zase bežne používa v Európe. Ak by sme nahradili takúto nehospodárnu infraštruktúru za energeticky účinnejšiu, mohli by sme ušetriť až 30-40 % našej spotreby energie bez toho, aby sme si to všimli na našej životnej úrovni. Problémom však je, že v čase finančnej krízy, nebudeme mať dostatok peňazí na takúto zásadnú zmenu. Preto bude veľmi ťažká dosiahnuť zlepšenia v oblasti energetickej účinnosti.
Namiesto toho, aby sme významne zvyšovali energetickú účinnosť, ocitneme sa v situácii, kedy budeme donútení energiou šetriť v budúcnosti, v ktorej bude málo energie a málo peňazí. Nebudeme mať na výber a v okamihu, keď sa nedostatok začne prejavovať v našej schopnosti uskutočňovať tie životne dôležité funkcie, to nebude bezbolestné.
Zdá sa, že finančný systém všetko komplikuje. Akým spôsobom?
Finančná kríza rozhodne všetko významne skomplikuje. V deflačnom svete budeme mať k dispozícii oveľa menej peňazí a ľudia budú na veľké riziko reagovať odmietavo. Nikto, či už jednotlivci, spoločnosti alebo vlády, nebude chcieť míňať svoje prostriedky v čase, kedy budú plánované výnosy veľmi neisté, z čoho vyplýva, že bude takmer nemožné investovať do zásadných zmien infraštruktúry, ktorá by nám umožnila preklenúť energetickú krízu. V čase nedostatku majú ľudia nanešťastie tendenciu plytvať svojou snahou a zdrojmi bojovaním o zvyšok toho, čo zostalo, namiesto rozdelenia týchto zdrojov pre dobro všetkých. Finančná kríza vedie k sociálnej nestabilite v čase, kedy je najviac potrebné spoločne ťahať za jedno lano.
Očakávate, že dôjde ku krachu na finančných trhov? Ako závažný môže krach byť a aké dôsledky to bude mať?
Áno, predpokladám, že dôjde ku krachu a to k veľmi veľkému. Očakávam, že tento trend bude trvať niekoľko rokov. Hodnota mnohých investícií bude dlhodobo klesať a v prípade, že boli použité ako záruka pre pôžičku, spustí to lavínu dôsledkov. Ako bude hodnota investícií klesať, nevyhnutne budú ďalšie výzvy na dodatočné úhrady. V súčasnosti je zadlženie v porovnaní s hodnotou vkladu príliš vysoké, z čoho vyplýva nevyhnutnosť ďalších úverových splátok. Budeme svedkami veľmi veľkého počtu bankrotov a prípadov neschopnosti splácať dlh. Toto bude hlavný faktor vedúci ku kolapsu peňažného obehu, teda toho obehu, ktorý zabezpečuje plynulý chod ekonomiky.
Zdá sa, že dlh je veľmi dôležitou súčasťou tohto problému. Do akej miery?
Obrovská úverová bublina je jadrom celého problému. Celé desaťročia neustále rástla a v súčasnosti je zďaleka najväčšia v porovnaní so všetkými predošlými úverovými bublinami v dejinách ľudstva. Hneď ako sa zo živej pamäti vytratí väčšina spomienok na uštedrenú lekciu z predošlej úverovej epizódy, ľudstvo vždy siahne po možnosti špekulatívneho investovania na dlh. Rozmach úverov a dlhov budí dojem veľkého bohatstva, ale to je len iluzórne (virtuálne). Vytvorené záväzky splácať dlhy sú však reálne. Ľudia očakávajú, že pôžičky im budú splatené, ale to sa nestane, čo vytvorí podmienky pre zabavenie skutočného majetku dlžníka, ktorý však ani zďaleka nebude dostatočný. Toto je deflácia a jej dôsledky sú veľmi významné. Peňazí bude nedostatok a to veľmi dlho.
Stále však existujú ľudia, ktorí si myslia, že riešenie ropného zlomu by sme mali ponechať na voľný trh...?
Voľný trh funguje vo veľmi krátkom časovom horizonte, zatiaľ čo energetické investície sú dlhodobé. Naopak, časový horizont voľného trhu sa pravdepodobne ešte skráti, vzhľadom na vysoké riziko, ktorému v súčasnosti čelíme. Nikto nebude investovať v neprehľadnej ekonomickej situácii, kedy sú výnosy absolútne neisté. Financovanie projektov bude takmer nemožné. Budeme sa musieť viac spoľahnúť na verejné financovanie, ale vlády budú mať iba veľmi málo peňazí a oveľa viac požiadaviek na svoje zdroje, takže takisto nedokážu realizovať veľa investícií.
V čom sa Paul Krugman (alebo niektorí ďalší) mýli? Mali by sme ho počúvať (a teda míňať viac?
Nie, nemali by sme ho nemali počúvať. Nielenže sa väčším míňaním zakopávame do stále väčšej jamy, ale nezabránime ani blížiacej sa deflácii. Musíme byť ekonomicky zodpovední šetriť. Samozrejme, urýchli to pokles ekonomickej aktivity, ale musí k tomu dôjsť. O čo viac budeme celý problém míňaním ešte zhoršovať, o to väčším dôsledkom budeme musieť čeliť neskôr. Je lepšie nechať celý domček z karát spadnúť a začať ho budovať znovu, teda potom, ako sa zbavíme dlhu. Čím skôr sa tak stane, tým skôr môžeme opäť začať budovať dôveru a sociálnu súdržnosť, ktoré uľahčia investície v prospech verejnosti.
Pán Krugman je monetarista, ktorý nerozumie kritickej úlohe dlhu vo vytváraní deflačného kolapsu. Monetaristi vnímajú ekonomiky ako stroje, ktoré riadia fyzikálne zákony, a nie ľudia. Stroje možno riadiť za účelom predvídateľného výstupu, čo v prípade ľudí nie je možné. Akýkoľvek ľudský “spoločenský” výtvor bude závisieť od mechanizmu ľudského spoločenského správania, a toto je niečo, čo stojí mimo monetaristický model.
Vytvorili sme najkomplexnejšiu a najviac navzájom prepojenú civilizáciu, aká kedy na Zemi existovala. Stali sme sa tým zraniteľnejší, alebo odolnejší pred vyčerpaním zdrojov?
Stali sme sa oveľa zraniteľnejšími, pretože máme toľko štrukturálnych závislostí. Rýchlosť zmien v energetike ako aj vo finančnom sektore bude príliš rýchla na to, aby sme sa dokázali včas prispôsobiť a tak budeme musieť čeliť značným poruchám.
Finančná kríza navyše povedie k tomu, že problém vyčerpania zdrojov bude ešte ťažšie riešiteľný, pretože nebudeme mať dostatok finančných prostriedkov nahradiť energeticky vysoko náročnú infraštruktúru. Dokonca aj prípade, že by sme peniaze pre tento účel mali, bude zavádzanie zmien extrémne drahé a potrvá veľmi dlho. Bez týchto zmien budeme nútení šetriť tak financie ako aj zdroje tým, že sa bez nich zaobídeme.
Zložitosť spoločensko-ekonomických systémov je veľmi závislá od dodávok energie. S menším množstvom energie, budeme musieť vytvoriť jednoduchšiu spoločnosť. Avšak táto zmena bude veľmi bolestivá.
Politika je ďalšou časťou problému. Čo by mal poctivý politik robiť v čase všeobecného úpadku? Mali by politici otvorene hovoriť o ropnom zlome ako o probléme, alebo by sa ho mali pokúsiť „riešiť“ v tichosti?
To je ťažká otázka. Politici neradi bijú na poplach, pretože sa obávajú, že by vytvorili práve sú situáciu, ktorej sa snažia predísť. Osobne si myslím, že by mali uznať problém, podobne ako sa o to pokúsil Jimmy Carter v 70. rokoch. Je to ale nevďačná úloha. Ľudia nemajú radi, keď politici prichádzajú so správami, v ktorých od nich niečo požadujú, najmä ak to má nejaké dôsledky pre ich životnú úroveň. Ťažké časy majú veľmi negatívny dopad na povesť politikov, či už niečo urobia alebo nie, pretože ľudia majú tendenciu viniť svojich politikov za všetko čo im stalo, bez ohľadu nato, kto to spôsobil.
Nakoniec, bez súhlasu verejnosti nemožno dosiahnuť žiadny pokrok pri riešení akéhokoľvek problému. Avšak udalosti budú rýchlejšie a politický proces predbehnú, a spoločnosti budú nútené sa zmeniť.
Ktoré krajiny sú vo všeobecnosti lepšie pripravené na budúcnosť bez fosílnych palív?
Pre krajiny s menšou štrukturálnou závislosťou od lacnej energie bude adaptácia na nové podmienky menej bolestivá. Inak povedané, krajiny, ktoré boli príliš chudobné nato, aby sa dokázali v posledných desaťročiach transformovať na to, čomu zvykneme hovoriť moderný životný štýl, to budú mať v budúcnosti oveľa jednoduchšie, ako krajiny bohatšie. Čím je táto závislosť v spoločnosti viac zakorenená, tým bude prechod k nízkoenergetickej budúcnosti zložitejší.
Jednoduchšie zvládnutie tohto prechodu môžeme očakávať napríklad v krajinách, kde si podnebie nevyžaduje tak časté používanie klimatizácie a kúrenia, ako aj v krajinách s dlhších vegetačným obdobím. Rovnako aj dlhodobá tradícia rodinných fariem bude predstavovať veľkú výhodu, pretože klasický poľnohospodársko-obchodný model je mimoriadne závislý od energie a je veľmi citlivý na finančné šoky. Pomôcť by mala aj dobre rozvinutá infraštruktúra obnoviteľných zdrojov energie podporujúca skôr lokálne fungujúce hospodárstva, ktoré sú menej „napojená na globalizáciu“.
Iróniou však je, že ekonomicky najefektívnejšie spoločnosti majú paradoxne najnižšiu schopnosť sa adaptovať, pretože z úsporných dôvodov museli okresať všetky úspory. Z tohto dôvodu sú menej odolné [resilientné], ako tomu bolo kedysi. Jim Kunstler nazýva efektívnosť ako „najpriamejšiu cestu do pekla“, toto je presne príklad toho, o čom hovorí.
Myslíte si, že čím komplexnejších pohľad na svet človek má, tým je pesimistickejší?
Áno, pretože je zrejmé, že schematické a jednorozmerné riešenia nebudú nikdy fungovať. Musíme pochopiť svet v celej jeho zložitosti, aby sme vedeli, čo je potrebné urobiť a prečo, ale hlavne si pritom všetkom uvedomíme aj rozsah našich ťažkostí.
Aké kľúčové ekonomické trendy možno očakávať vo východnej Európe v najbližších mesiacoch?
Všetky štáty európskej periférie budú čeliť veľmi vážnym problémom. Ich dlhy, či už verejné alebo súkromné, sú príliš veľké, a akékoľvek úsporné opatrenia, ktoré bude potrebné zaviesť kvôli udržaniu sa v eurozóne, sa môžu stať politickou samovraždou pre ktoréhokoľvek domáceho politika. Myslím, že by to mohlo viesť k rozpadu celej eurozóny a spôsobiť veľký hnev.
Myslím, že v mnohých európskych krajinách využijú špekulanti príležitosť zvýšiť úrokové sadzby v dôsledku veľkého rizika spojeného s neschopnosťou splácať úvery. Myslím, že regionálne dôsledky tohto vývoja budú rozdielne a povedú k zvýrazneniu regionálnych rozdielov, čo ďalej podnieti rast napätia medzi týmito regiónmi.
Myslím, že európska jednota bola skutočne ušľachtilý cieľ a nie a nerada vidím, ako sa stáva ohrozeným druhom, ale bohužiaľ je to veľmi reálna možnosť.
Aký je Váš pesimizmus alebo naopak optimizmus v porovnaní s ostatnými, ktorí pracujú v oblasti ropného zlomu a finančného sektora?
V porovnaní s ostatnými som viac pesimistická, pretože sa venujem širšiemu rozsahu problémov než väčšina ostatných. V skutočnosti len málo analytikov hodnotí súčasne energiu aj financie, a ešte menej z nich diskutuje o geo-politike, kolektívnom ľudskom správaní, ekologickej únosnosti, populácii, zmene klímy, znečistení, odolnosti a pod. Každá táto oblasť predstavuje výzvu pre tie ostatné.
Nicole Foss (alias Stoneleigh) sa už pred rokmi odsťahovala z Veľkej Británie, pretože si uvedomovala (neradostnú) energetickú situáciu tejto krajiny. Má biologické a právnické vzdelanie, na Oxforde sa venovala problematike fosílnych zdrojov a elektrickej rozvodnej siete. Neskôr sa venovala ekonomike a zákonom fungovania finančných trhov, ako aj ich histórii.
Rozhovor bol inšpirovaný účasťou Nicole Foss na 6. medzinárodnej konferencii o ropnom zlome vo Washingtone (7-9. október 2010). Alexander Ač pôsobí na Ústave systémovej biológie a ekológie AV ČR v.v.i. v Brne. Na preklade rozhovoru sa podieľal Jozef Pecho z SHMÚ.