Tá je problémom, ktorý, nebojím sa povedať, testuje jednak samotnú podstatu integrácie ako aj nastavený inštitucionálny framework Európy. Kľuč k riešeniu držia v rukách politici a z jeho charakteru vyplýva, že musí ísť o kompromis a konsenzus zainteresovaných strán.
Týždeň bol plný tvorby konsenzuálneho riešenia, stačí len krátka ukážka z titulkov: Juncker: nie je potrebná dohoda o Gréckej pomoci na (tohtotýždňovom) summite, Tusk: je potrebné jasné a presné vyhlásenie o pomoci na summite, Merkelová: na summite sa nerozhodne o konkrétnej pomoci, Barroso: pracujeme na európskom riešení gréckeho problému, súčasnú situáciu už nie je možné ďalej odkladať, Trichet: pomoc MMF pre Grécko je veľmi, veľmi zlé (rozhodnutie), Zapatero: úloha MMF pri riešení Gréckeho problému je akceptovateľná, Merkelová: ostávam otvorená v otázke pomoci skrz MMF, Schäuble: mám veľké výhrady k MMF, Merkelová: (súčasné) pravidlá Eurozóny sú nedostatočné, budem žiadať zmenu EU dohôd, Bini Smaghi: ak dôjde k zásahu MMF, imidž eura bude degradovaný na menu, ktorá nie je schopná prežiť bez externej pomoci.
Rakúske ministerstvo financií: nevylučujeme vyhostenie Grécka z Eurozóny, Trichet: myšlienka (gréckeho) výstupu z eurozóny je absurdná.
Pokračovať by som mohol veselo ďalej a zaplniť tak celú stránku. Na správnu orientáciu sa v tejto džungli názorov, reálnych právomoci a výšky vplyvu na konečné riešenie by bol potrebný hádam doktorát z politológie. Nakoniec prevládol vplyv Nemecka a summit lídrov EU priniesol riešenie, ktoré zahŕňa aj účasť MMF.
A to v prípade, ak sa Grécko nebude schopné prefinancovať štandardne na finančných trhoch. Majorita pomoci však príde od jednotlivých členských krajín cez bilaterálne pôžičky vo veľkosti ich podielu na kapitáli ECB.
Európa, tak ako po summite povedal jej prezident Van Rompuy, “nikdy nenechá Grécko zlyhať“, pričom celková výška pôžičiek by mohla dosiahnuť až 20 mld.EUR.
Nemci presadili, aby sa v texte vyhlásení lídrov objavila zmienka o zmene súčasného inštitucionálneho nastavenia EMÚ. Bol to najmä tlak verejnej mienky, ale aj elít Nemecka proti poskytnutiu finančnej pomoci a z obáv o stabilitu eura.
Nemci stále prízvukujú nutnosť úsporných opatrení a šetrenia, ako jedno z hlavných poučení z finančnej krízy. Ťažko niečo namietať proti striedmosti, ale Nemcom by mal niekto pripomenúť základy národohospodárskych účtov.
Protistrana ich prebytku je niekoho deficit. Ich prebytok je forma úspor (viac vyrobili, vyviezli ako spotrebovali). A sporiť, ak opomenieme matrace či zlaté tehličky, znamená vždy a všade investovať.
Moje úspory sú moja investícia a ak som investoval do finančných aktív, preniesol som tak zodpovednosť za reálnu investíciu na niekoho iného. Pretože finančná investícia je vlastne len doklad o existencii reálnej investície. A iba reálna investícia môže priniesť tvorbu nového produktu a teda úrokov.
Investori by sa nemali nechať zmiasť existenciou tzv. sekundárneho finančného trhu. Na sekundárnom trhu dochádza len k výmene „dokladov“ k už uskutočneným reálnym investíciám za likviditu, za peniaze. Kupujúci po transakcii nemá peniaze, ale má doklad. Predávajúci svoj doklad nemá, ale má peniaze.
Nič nové sa v reálnej ekonomike skrz túto transakciu nevytvorilo, iba sa zmenil majiteľ pôvodnej investície. Samozrejme, bez existencie sekundárneho trhu by neexistoval ten primárny a sporiť, teda investovať by sa nedalo.
Z makro pohľadu sú Nemci súčasťou nerovnováhy tak isto ako Gréci. Žiadna firma nebude predávať svoje výrobky hlava-nehlava na „faktúru“ bez akýchkoľvek limitov. Samotné (nemecké) firmy to ani nerobia.
Nákupy na neobmedzenú „faktúru“ vlastne prefinancoval bankový systém a to najmä cez nákupy gréckych štátnych dlhopisov. Bankárom, veselým fakturantom to umožnila Európska centrálna banka, ich domáci regulátor, ratingové agentúry a spôsob, akým je nastavený systém.
Bankári sa aj v tomto prípade však správajú plne racionálne. Dôkazom ich racionality je vlastne už spomínaný výrok prezidenta Van Rompuya. Treba však jednoznačne povedať, že európski politici v tejto situácii zvolili správne riešenie. Áno, Gréci si žili nad pomery a musí dôjsť k masívnemu uťahovaniu ich opaskov.
Ale hriechy minulosti nejde odčiniť zo dňa na deň. Prísľub lídrov EÚ dal Grékom možnosť a čas situáciu zmeniť. Dúfajme, že sa tej šance aj patrične chytia.
Juraj Podracký analytik J&T Banky |