Nie tak dávno som sa zastavil v banke a kúpil som si americké doláre, francúzske franky, nemecké marky a talianske líry. Niežeby som ich nevyhnutne potreboval, ale chcel som mať niečo "historické" na pamiatku. Prvým dňom roka 2002 totiž národné meny 12 štátov Európskej únie s 305 miliónmi obyvateľov končia svoju životnú púť a uvoľňujú cestu novej mene - euru. Aj keď som dlho pochyboval o výhodách spoločnej meny Európanov, tento moment je nepochybne historický, píše vo svojom komentári americký publicista R. J. Samuelson. Zjednodušené porovnávanie cien v krajinách eurozóny bude firmy nútiť k vyššej efektívnosti. Pri zvyšujúcich sa cezhraničných investíciách sa financie budú rýchlejšie dostávať na miesto určenia. A hospodársky úspech posilní európske povedomie.
Možno. No v tomto smere je Samuelson skeptik, pretože sa obáva, že euro nepovedie Európu k výrazným hospodárskym úspechom, čo odštartuje politické spory. Keďže vo Frankfurte a Bruseli sa koncentruje hospodárska moc dá sa očakávať, že za lokálne či svetové hospodárske problémy ponesie zodpovednosť "Európa". Euro totiž nemôže vyriešiť dva hlavné ekonomické problémy kontinentu -- vysokú nezamestnanosť a nákladné sociálne zabezpečenie, ohrozované starnutím obyvateľstva. Dokonca aj po niekoľkých rokoch hospodárskej prosperity európska miera nezamestnanosti dosiahla za rok 2001 v priemere 7,6 %. Európske vlády sa kŕčovito snažia udržať pevnú sociálnu sieť (obmedzenia pre zamestnávateľov pri prepúšťaní, vysoké podpory v nezamestnanosti, mzdy, ako aj odvody a dane), to všetko odrádza zamestnávateľov prijímať nových ľudí a nezamestnaných hľadať si prácu. Rovnako nepopulárne je pristúpiť k zníženiu vysokých finančných výhod pri odchode do dôchodku, aj keď rozpočty štátov EÚ (z hľadiska ich podielu na HDP) sú o 50 % vyššie než v USA. Tento tlak však bude neustále rásť. Do roku 2050 budú na jedného dôchodcu pripadať už len dvaja ľudia v produktívnom veku (15 -- 46 rokov), teraz je tento pomer 1 : 4.
Jednotná mena totiž funguje najlepšie tam, kde je mobilná pracovná sila a pružné mzdy. Toto však nie je charakteristická črta Európy, ktorá je dodnes rozdelená jazykovo a kultúrne. A menová politika ECB (kontrola úrokových sadzieb) vyhovujúca viac štátom s vysokou nezamestnanosťou, môže vyvolať infláciu v krajinách s nezamestnanosťou nízkou. Hrozí tak, že tieto problémy narobia v budúcnosti viac škody ako osohu a situácia sa podľa Samuelsona ešte zhorší, keď do EÚ vstúpi skupina ekonomicky rozdielne silných štátov, od Poľska, cez Estónsko, až po Turecko. Pre ne bude ťažké kvalifikovať sa do eurozóny a ak sa im to podarí, ešte ťažšie bude zvládať riadenie jednotnej meny. No a zle riadené euro bude problémom pre celý svet.
Nová mena je, zdá sa, víťazstvom pocitu spolupatričnosti. Rovnako však môže byť aj dôkazom neodhadnutia sily. Euro odstránilo štandardné symboly, predstavujúce suverenitu štátov, v prospech európskeho povedomia. Všetky prieskumy Európskej komisie dokazujú, že obyvatelia Európy majú stále radšej svoju vlasť ako kontinent s množstvom rôznorodých národov a kultúr. Či teda euro uspeje alebo nie, tento fakt tak skoro nezmení.
-----------------------------
Euro odstránilo štandardné symboly predstavujúce suverenitu štátov, v prospech európskeho povedomia. Všetky prieskumy Európskej komisie dokazujú, že obyvatelia Európy majú stále radšej svoju vlasť ako kontinent s množstvom rôznorodých národov a kultúr. Či teda euro uspeje alebo nie, tento fakt tak skoro nezmení.
----------------------------
StoryEditor