Od tvrdenia, že liberálni demokrati nejakým spôsobom prinútili banky, aby neoprávnene požičiavali chudobným (hoci Kongres ovládali republikáni), až po presvedčenie, že zmätok a podvody boli priživované exotickými finančnými nástrojmi.
Čo urobil americký sused lepšie?
Čo však skutočne vieme? Už samotný rozsah krízy, spôsob, akým postihla veľkú časť sveta, hoci nie svet celý, je v istom zmysle užitočný: keby nič iné, potom v záujme výskumu.
Môžeme sa pozrieť na krajiny ako Kanada, ktoré sa vyhli najhoršiemu, a položiť si otázku, čo urobili správne, napríklad že obmedzili transakcie s vypožičanými peniazmi, chránili spotrebiteľov, a predovšetkým sa nenechali strhnúť ideológiou, ktorá popiera akúkoľvek potrebu regulácie.
Môžeme sa tiež pozrieť na krajiny, ktorých finančné inštitúcie a politiky sa javili ako veľmi odlišné od tých amerických, a napriek tomu skončili rovnako zle, a pokúsiť sa nájsť spoločné príčiny.
O keltskom tigrovi
Porozprávajme sa však najprv o Írsku. Ako poznamenáva nová výskumná práca írskych ekonómov Gregoryho Connora, Thomasa Flavina a Briana O'Kellyho, "takmer všetky zjavné kauzálne faktory krízy v Spojených štátoch v írskom prípade chýbajú" - a naopak.
Napriek tomu sa priebeh krízy v Írsku veľmi podobal aj v detailoch americkej krízy: obrovská bublina na trhu nehnuteľností, v Dubline vzrástli ceny viac ako v Los Angeles alebo Miami, po ktorej nasledoval ťažký bankový krach, ktorý sa podarilo udržať pod kontrolou len prostredníctvom drahej sanácie.
Írsko nemalo žiadneho z takých obľúbených fackovací panákov americkej pravice, žiadny zákon o reinvestíciách do komunít, žiadne agentúry Fannie Mae a Freddie Mac. A možno ešte prekvapivejší bol len veľmi malý význam exotických finančných nástrojov.
Írsky krach nebol príbehom o zabezpečených dlhových obligáciách a credit default swapov, bol to úplne obyčajný otrepaný príbeh o nestriedmosti, keď banky poskytovali vysoké úvery pochybným dlžníkom a účet nakoniec zaplatili daňoví poplatníci.
Štyri faktory
Čo sme teda mali spoločného? Autori novej štúdie naznačujú štyri ", hlboké 'kauzálne faktory". Po prvé tu existovala iracionálna neviazanosť: v oboch krajinách kupujúci a veritelia presviedčali sami seba, že hoci sú ceny nehnuteľností podľa historických meradiel nadmerne vysoké, budú naďalej rásť.
Po druhé existoval obrovský prílev lacných peňazí. V prípade Ameriky pochádzala ich veľká časť z Číny, v prípade Írska prevažne zo zvyšku eurozóny, v ktorej sa Nemecko stalo gigantickým vývozcom kapitálu.
Po tretie mali kľúčoví hráči motiváciu podstupovať veľké riziká, pretože sa ponúkali iba dve možnosti: buď oni zarobia, alebo niekto iný prerobí. V Írsku bol tento morálny hazard do značnej miery osobný: "Šéfovia neorganizovane sa správajúcich bánk odišli do dôchodku a ich obrovské imanie zostalo nedotknuté." Presne to sa často dialo aj v Spojených štátoch.
Ako poznamenali Lucian Bebchuk z Harvardovej univerzity a ďalší experti, topmanažéri skrachovaných amerických finančných spoločností získali miliardové odmeny "viazané na výsledky" ešte predtým, ako išli ich firmy ku dnu.
Najnápadnejšou podobnosťou medzi Írskom a Amerikou však bola "regulačná neuvážlivosť" - ľudia poverení tým, aby udržiavali banky v bezpečí, nerobili svoju prácu. V Írsku sa regulačné orgány pozerali inam čiastočne aj preto, že sa krajina snažila prilákať zahraničné firmy.
Fundamentalisti voľného trhu
To isté sme vo veľkej miere videli aj v Spojených štátoch, ale tu bola podstatnou témou ideológia. Autori írskej analýzy sa v tejto veci mimochodom mýlia, keď zdôrazňujú, že americkí politici oslavovali ideál vlastníctva domu. Áno, politici síce prednášali prejavy v tomto duchu, ale tie nemali na motívy veriteľov žiadny veľký vplyv.
Skutočný význam mal fundamentalizmus voľného trhu. Práve ten viedol Ronalda Reagana k vyhláseniu, že deregulácia by vyriešila problémy šetrných inštitúcií, pričom skutočným výsledkom boli obrovské straty, po ktorých nasledovala gigantická sanácia z peňazí daňových poplatníkov. A práve toviedol Alana Greenspana k tvrdohlavému presadzovaniu názoru, že rozšírenie finančných derivátov naozaj posilnil finančný systém. Do značnej miery vďaka tejto ideológii ignorovali regulačné orgány hromadiace sa riziká.
Vivat Kanada
Aké ponaučenie si teda môžeme vziať z faktu, že Írsko prešlo finančnou krízou amerického typu, hoci malo diametrálne odlišné inštitúcie? Hlavné ponaučenie znie, že sa musíme zameriavať nielen na regulácie, ale v nemenšej miere aj na samotných regulátorov.
Každopádne obmedzte transakcie s vypožičanými peniazmi aj využívanie sekuritizácie, čo bola jedna z vecí, ktoré Kanada vykonala správne. Ani tieto opatrenia však nebudú mať význam, pokiaľ ich nezačnú vymáhať ľudia, ktorí považujú za svoju povinnosť hovoriť "nie" mocným bankárom.
Preto potrebujeme skôr nezávislú agentúru, ktorá bude chrániť finančného spotrebiteľa, než aby sme túto prácu prenechali agentúram s inými prioritami. Okrem toho potrebujeme hlbokú zmenu postojov a pochopenie, že ak necháme robiť bankárov, čo sa im zapáči, je to recept na katastrofu. Ak k tomu nedôjde, potom bude zrejmé, že sme sa nedokázali poučiť z nedávnej histórie, a budeme preto odsúdení k jej opakovaniu.
Paul Krugman nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu |