A fakt, že víkendový summit v Bruseli nedokázal vyprodukovať očakávanú zhodu na tom, ako konkrétne budú sprísnené fiškálne pravidlá vyzerať, napovedá, že ich v dohľadnej dobe ani nemá zmysel očakávať.
Vo vzduchu stále visí otázka, aká hlboká bude odteraz solidarita únia s krajinou, ktorá sa svojím pričinením dostane do finančných problémov. Náznaky Bruselu, že nové pravidlá urobia z Grécka v tejto súvislosti poslednú problémovú krajinu, sú pritom skôr zbožným prianím.
Faktom zostáva, že mnohé krajiny teraz budú bojovať s vysokým dlhom (a často pomalým rastom) mnoho rokov a žiadne pravidlá nemôžu všetkým krajinám zakázať "fiškálnu samovraždu".
Únia príliš zdvorilých
V tejto chvíli teda, bohužiaľ, ako Európania nemáme v ruke nič viac ako diskusiu. Sľubuje aspoň jej obsah do budúcna niečo nádejné? Katalóg navrhovaných zmien zatiaľ zahŕňa častejšiu a včasnú diskusiu o rozpočtoch, zavedenie "automatických finančných sankcií" a otvára otázku sankcií politických. To sú všetko kroky správnym smerom.
Pretože najväčšia časť viny za zlyhanie fiškálnej koordinácie v únii padá na ministrov financií (ako na politikov, ktorí bdejú nad plnením záväzkov, ktoré na seba vo fiškálnej oblasti krajiny berú), musia zmeny, ak majú byť k niečomu, sprísniť predovšetkým mechanizmus a rozsah sankcií.
Bez ohľadu na to, či k zlyhaniu Ecofinu (skupiny ministrov financií členských krajín) došlo zo "zdvorilosti", ktorá ministrom zabránila použiť sankcie, ktoré majú už teraz k dispozícii, alebo z obavy, že ich len krok delí od presadnutia z lavice sudcov na lavicu obžalovaných, je do budúcnosti potrebné finančné sankcie v maximálnej miere automatizovať. A tiež ich rozšíriť, aby hrozba citeľnej ujmy v prípade prehreškov visela nad všetkými bez rozdielu.
A stranou záujmu by rozhodne nemali ostať ani sankcie politické. Vďaka podstate únie je síce treba pozorne zvažovať otázky, v ktorých je možné "krajinu poslať za dvere", ale napríklad obmedzenie možnosti nominovať svojich zástupcov do prestížnych pozícií, by pre fiškálne nezodpovednú krajinu predstavovalo bolestivou "pokutu".
Kto si čo navaril...
Nie je pochýb, že spoločná menová politika si vyžaduje buď postupnú centralizáciu fiškálnej politiky (v rámci ktorej možno uplatniť teraz de facto akceptovanú zásadu "jeden za všetkých, všetci za jedného"), alebo naopak cestu, pro ktorej volá dnes napríklad Slovensko. Teda tú, na ktorej platí princíp "kto si čo navaril, to si to aj zje". Ten však vedie k technicky zložitej otázke bankrotu členskej krajiny, čo je vec jednak trochu ponižujúca (pretože únia sama seba považuje za svetovú superveľmoc) a tiež politicky aj finančne problematická - už kvôli stratám, ktoré by tak vznikli Európskej centrálnej banke a ktoré by dopadli na všetky členské krajiny.
Táto časť formovania európskej budúcnosti bude omnoho ťažšia ako to, čo v priebehu ďalších týždňov bude stáť pred ministrami a premiérmi. Uľahčiť im to môže len jasná zhoda (naplnená okamžitými činmi) na tom, že alternatíva k zodpovednému hospodáreniu všetkých štátov únie v praxi neexistuje. Ak nebude totiž rýchlo nájdená zhoda aspoň na sprísnenie sankcií, možno sa pýtať, ako vážne to všetko vlastne európski lídri myslia.
Luděk Niedermayer bývalý guvernér ČNB |