Koncom augusta sa odohralo niečo, o čom som sa domnieval, že nikdy v živote neuvidím. Popredný tvorca politík v anglo-americkej ríši finančníctva vystúpil na podporu Tobinovej dane, globálnej dane z finančných transakcií.
Týmto funkcionárom bol Adair Turner, šéf britského Úradu pre finančné služby (FSA), hlavného orgánu finančnej regulácie v krajine. Turner vyjadril znepokojenie nad veľkosťou finančného sektora a jeho častými nemravnými výškami kompenzácií a povedal, že sa domnieva, že globálna daň z finančných transakcií by mohla prispieť k potlačeniu oboch.
V časoch pred zrútením hypoték by takéto vyhlásenie bolo nepredstaviteľné. Teraz je však známkou toho, ako veľmi sa situácia zmenila. Predstavu takejto dane po prvýkrát v 70. rokoch spomenul James Tobin, ekonóm poctený Nobelovou cenou, ktorý sa preslávil výzvou: "Nasypať trocha piesku do súkolesia medzinárodných financií." Tobina znepokojovali prílišné fluktuácie výmenných kurzov. Tvrdil, že zdanenie krátkodobých pohybov peňazí v rôznych menách a mimo nich by pribrzdilo špekulácie a vytvoril by sa manévrovací priestor na riadenie domácej makroekonomiky.
Myšlienka sa odvtedy stala miláčikom širokej škály mimovládnych organizácií a nátlakových skupín, ktoré v nej vidia dvojaké požehnanie, lebo by usmernila finančníctvo a vyniesla veľkú sumu príjmov na vyčlenené účely -- zahraničnú pomoc, vakcináciu, zelené technológie a tak ďalej. Osvojili si ju tiež niektorí francúzski (ako inak!) a iní lídri v kontinentálnej Európe. Avšak kým sa o tejto myšlienke nezmienil Turner, nenašli by ste jediného významného činiteľa tvorby politík v Spojených štátoch či vo Veľkej Británii, dvoch popredných svetových centrách globálneho finančníctva, ktorý by pre ňu našiel vľúdne slovo.
Krása Tobinovej dane spočíva v tom, že by brzdila krátkodobé špekulácie bez toho, aby mala dôležitý negatívny účinok na dlhodobé medzinárodné investičné rozhodnutia. Vezmime si napríklad daň vo výške 0,25 % uvalenú na akékoľvek cezhraničné finančné transakcie. Takáto daň by okamžite skoncovala s denným obchodovaním, ktoré sa realizuje v honbe za oveľa nižšími maržami, a taktiež s dlhodobejšími obchodmi zacielenými na zužitkovanie nepatrných rozdielov medzi trhmi.
Ekonomická aktivita tohto druhu má pochybnú spoločenskú hodnotu, a predsa odčerpáva zdroje v zmysle ľudských schopností, výpočtového výkonu a dlhu. Zániku takýchto obchodných praktík by nám teda nemalo byť ľúto.
Investorov s dlhodobejšími vyhliadkami, ktorí sa usilujú o zisk významnejších výnosov, by pritom táto daň príliš neodraďovala. Kapitál by teda dlhodobo stále išiel správnym smerom. Tobinova daň by rovnako nijako nestála v ceste finančným trhom trestajúcim vlády, ktoré významne kazia riadenie svojich ekonomík. Navyše je nepopierateľné, že by takáto daň vyniesla značné množstvo peňazí. Odhady príjmov z nízkeho zdanenia medzinárodných menových transakcií sa pohybujú v stovkách miliárd dolárov ročne. Výnosy by boli ešte vyššie, keby sa základňa rozšírila, ako naznačil Turner, na všetky globálne finančné transakcie. Nech by už bola konkrétna suma akákoľvek, s istotou môžeme povedať, že ide o obrovské čísla -- väčšie než napríklad toky zahraničnej pomoci či akýkoľvek súdny odhad prínosov, ktoré by vzišli z dokončenia súčasného kola obchodných rokovaní začatých v Dauhe.
Ako sa dalo očakávať, Turner sa dostal pod paľbu kritiky bankárov z londýnskej City a britského ministerstva financií. Väčšina tejto kritiky sa však úplne míňa s cieľom. Tobinova daň by vraj zvýšila cenu krátkodobých financií, argumentovali niektorí a nejako im uniklo, že práve to je cieľom Tobinovej dane.
Iní tvrdili, že takáto daň sa nedokáže vyrovnať s fundamentálnymi problémami požiadaviek na finančných trhoch, ako by sme na dosiahnutie takéhoto cieľa mali nejaký účinný a preverený prostriedok. Ohrozila by úlohu Londýna ako finančného centra, zneli sťažnosti, ako by vznesený návrh nemal platiť globálne, ale len v Londýne. Možno sa jej ľahko vyhnúť, keď sa spoľahnete na bankové strediská v daňových rajoch, poukázali niektorí, akoby na tento problém nenarážali všetky finančné regulácie.
V každom prípade, ako podotkol Dean Baker z washingtonského Centra pre ekonomický a politický výskum (CEPR), existuje viacero vynaliezavých spôsobov, ako zaistiť, aby bolo ťažšie uniknúť Tobinovej dani. Predstavme si, hovorí, že pracovníci vo finančníctve, ktorí nahlásia, že ich šéf podvádza, dostanú bonus vo výške 10 % príjmov, ktoré vláda vyberie. To by bolo dosť veľké pokušenie na samokontrolu.
Nezabránila by ani tomu, aby sa globálny prebytok úspor nepremenil na tikajúcu bombu pod svetovým hospodárstvom. Európske ani iné štáty by neochránila pred nákazou toxických hypotékových aktív vyvážaných z USA. A neodradila by vlády odhodlané presadzovať neudržateľné menové a fiškálne politiky financované z externých pôžičiek.
Na riešenie všetkých týchto problémov budeme potrebovať iné makroekonomické a finančné opatrenia. Tobinova daň je však vhodná ako prvý krok, ak sa chceme zreteľne vyjadriť k spoločenskej hodnote "kasína", známeho ako globálne finančníctvo.
© Project Syndicate, 2009.
Dani Rodrik, profesor politickej ekonómie na Škole štátnej správy Johna F. Kennedyho Harvardovej univerzity