Dvadsiate prvé storočie je svedkom návratu Ázie k podielu na svetovej populácii a ekonomike, ktorý možno považovať za historický. Roku 1800 predstavovala Ázia viac ako polovicu celosvetového počtu obyvateľov a veľkosti ekonomického výkonu. V roku 1900 tvorila len 20 percent globálneho výkonu – nie preto, že by sa v Ázii stalo niečo zlé, ale preto, že priemyselná revolúcia premenila Európu a Severnú Ameriku na dielňu sveta.
Táto zmena však vyvoláva aj obavy z presunu mocenských väzieb medzi štátmi. V roku 2010 Čína predstihla Japonsko a stala sa druhou najväčšou ekonomikou sveta. Investičná banka Goldman Sachs očakáva, že do roku 2027 Čína v celkovej veľkosti ekonomiky prekoná aj Spojené štáty.
Aj keď však v 20-tych rokoch bude čínsky HDP na rovnakej úrovni ako americký, nebudú tieto dve ekonomiky rovnaké z hľadiska skladby. V Číne stále bude rozľahlý zaostalý vidiek. Za predpokladu 6-percentného rastu HDP v Číne a len 2-percentného v USA po roku 2030 nedoženie čínske hospodárstvo americké v zmysle príjmu na hlavu – čo je lepšie kritérium vyspelosti ekonomiky – skôr ako takmer v druhej polovici storočia.
Autoritársky politický systém Číny zatiaľ preukázal pôsobivú schopnosť dosahovať konkrétne ciele, napríklad usporiadanie úspešných olympijských hier, uskutočnenie projektov vysokorýchlostnej železnice či stimulácie ekonomiky s cieľom zotavenia sa z globálnej finančnej krízy. Či si Čína dokáže túto schopnosť zachovať dlhší čas, je hádankou pre pozorovateľa zvonka aj samotných čínskych lídrov.
Na rozdiel od Indie, ktorá sa zrodila s demokratickou ústavou, Čína doteraz nenašla spôsob, ako vyjsť v ústrety požiadavkám na politické zapojenie občanov (ak nie demokraciu), ktoré zvyčajne nárast príjmu na hlavu sprevádzajú. Komunistická ideológia je už dlho passé, takže legitimita vládnucej strany závisí od hospodárskeho rastu a etnického chanského nacionalizmu.
Niektorí analytici tvrdia, že sa Čína pokúša spochybniť postavenie Ameriky ako dominantnej svetovej veľmoci. Aj keby išlo o správne hodnotenie čínskych zámerov (a ani Číňania nemôžu poznať mienku budúcich generácií), možno pochybovať, že Čína bude mať vojenský potenciál, aby takýto cieľ mohla splniť. Čínski lídri sa však budú musieť popasovať ako s reakciami iných krajín, tak aj s obmedzeniami vyplývajúcimi z faktu, že ciele hospodárskeho rastu nedokážu splniť bez externých trhov a zdrojov.
Prehnane agresívny vojenský postoj Číny by jej susedov mohol podnietiť k vybudovaniu vyvažujúcej koalície, čo by oslabilo tvrdú aj mäkkú moc Číny. Keď napríklad Čína v roku 2010 začala voči svojim susedom vystupovať priebojnejšie v zahraničnej politike, utrpeli jej vzťahy s Indiou, Japonskom a Južnou Kóreou. Pre Čínu bude teda ťažšie z ázijských bezpečnostných usporiadaní vytesniť USA.
Veľkosť Číny a vysoká miera jej hospodárskeho rastu takmer s istotou v nadchádzajúcich desaťročiach zvýšia jej relatívnu silu v porovnaní s USA. To Číňanov so zreteľom na mocenské zdroje určite USA priblíži, ale neznamená to, že ich Čína s istotou predstihne v postavení najmocnejšej krajiny.
Aj keď Čína neutrpí žiadny zásadný neúspech v domácej politike, platí, že mnohé súčasné prognózy založené len na raste HDP sú príliš jednorozmerné: prehliadajú výhody USA v oblasti vojenskej a mäkkej moci, ako aj čínske geopolitické nevýhody vo vnútroázijskej rovnováhe moci. Podľa môjho vlastného odhadu k pravdepodobnejším scenárom z palety možných budúcností patria tie, v ktorých Čína bude síce Spojeným štátom dýchať na chrbát, ale v celkovej moci ich v prvej polovici tohto storočia nepredstihne.
Najpodstatnejšie je, že USA a Čína by sa mali vyhýbať naháňaniu prehnaného strachu zo vzájomných schopností a zámerov. Samotné očakávanie konfliktu sa môže stať jeho príčinou. Skutočnosť je taká, že Čína a USA nemajú žiadne hlboko zakorenené protikladné záujmy. Obom krajinám, spoločne s ostatnými, oveľa viac prospeje spolupráca.
Joseph S. Nye,
vyučuje na Harvardovej univerzite