Kríza neskončila, odkázali centrálne banky, ktoré včera rozhodovali, ako ďalej. A výsledok? Európa ide svojou pomalou, strastiplnou, prízemnou cestou nízkych úrokov.
Výsledkom nie je však žiadny zázrak, ktorý by sa prejavil v raste ekonomiky, zamestnanosti ... Americké entrée bolo oproti tomu ohromujúce, bombastickejšie a zábavnejšie: tlač peňazí bude pokračovať, druhá fáza takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania hodí na trh až 900 miliárd dolárov a úroky zostanú pri zemi.
Ani americká ekonomika však na zázraky neverí: rast zostáva nízky a vyhliadky nie sú dobré, nezamestnanosť stále kolíše okolo desiatich percent, úrokové sadzby sú síce na historických minimách, ale banky rovnako nepožičiavajú. Napriek tomu sa všetci (aspoň v USA) tvária do istej miery spokojne, že sa "niečo deje."
A pevne veria tomu, že keby Fed neurobil nič (teda nepustil ďalšie peniaze von), bola by to katastrofa, sprísnili by sa menové podmienky a všetko by šlo zu grund. Napodiv tento názor nedokáže prebiť ani americká ekonomická realita. Firmy o nových zamestnancov nestoja, ľudia sa kvôli obavám zo straty zamestnania boja míňať.
Zlato, zlato ... a možno aj nové trhy
Viditeľný a hlavne zdrvujúci efekt (aspoň pre zvyšok sveta) má však americká menová politika na finančné trhy. Dolár trvalo stráca na hodnote, investori panicky utekajú k iným, bezpečnejším aktívam. Zvyšuje sa dopyt po akciách, ceny "poistných" aktív stúpajú do oblakov. Hitom je zlato, ktoré bolo pred piatimi rokmi ťažko predajné za 400 dolárov za uncu, a teraz je o tisícku drahšie a očakáva sa, že vystúpi až na dva tisíce dolárov za uncu.
Peniaze sa presúvajú nielen do komodít, ale aj zo západného sveta na emerging markets, ktoré sa zdajú bezpečnejšie a nádejnejšie. Avšak tým sa prílev špekulatívneho kapitálu v takej miere nepáči: hovoria preto o menovej vojne. Brazília, Južná Kórea a Čína už pohrozili, že sprísnia podmienky pre cudzie peniaze a svoje meny ochránia za každú cenu. A môžu to dokázať - zatiaľ neexistuje nič, čo by týmto krajinám v ochrane kurzu či priamo v riadenej devalvácii zabránilo. Aj nobelista Robert Mundell v súvislosti s politikou Fed hovorí o terore svetovej ekonomiky: slabnúci dolár ženie nahor meny ostatných krajín, ktoré majú plávajúci kurz. A tie potom strácajú konkurencieschopnosť v rámci svetového obchodu.
Paradoxné je, že Amerika pokračuje v tlačení peňazí aj vo chvíli, keď sa snaží ostatným krajinám účelovú devalváciu zakázať. Pokus o dohode o ukončení menových vojen by mal byť na stole už budúci týždeň, na summite G20. S ohľadom na najnovší vývoj je pomerne pravdepodobné, že k žiadnej dohode nedôjde.
Peňazí je dosť. Lenže čo ďalej?
Menová vojna a všetky negatívne konzekvencie s ňou spojené sú len jednou z vecí, ktoré prináša monetárna politika USA. Zatiaľ totiž vôbec nie je jasné, čo sa stane, keď Fed so stimuláciou ekonomiky skončí. Môže vstúpiť na trh a dlhopisy aj zvyšok portfólia postupne rozpredať. Lenže - čo to urobí s cenou amerických dlhopisov? A čo s ostatnými aktívami - hypotekárnymi záložnými listami a ďalšími "skvostmi" porfólia Fedu?
Vyriešená nie je ani otázka cien. Amerike by podľa všetkého mala hroziť inflácia, Európe kvôli trvalému posilneniu kurzu eura deflácia. Ak by sa roztočila európska deflačná špirála, krajiny by mali veľký problém s nízkym ekonomickým rastom a so svojou schopnosťou splácať dlhy. Americká inflácia by sa zase mohla ďalej premietnuť do ceny dolára a ďalších aktív. Oboje by viedlo k ďalšiemu rozvoju menovej vojny ak rastu protekcionizmu.
Zatiaľ sa nezdá, že by centrálne banky našli cestu von z tohto kruhu. Vyzerá to, že banky na oboch stranách Atlantiku uviazli v politickej hre, ktorá nemusí mať dobrý ekonomický koniec.
Julie Hrstkováekonomická komentátorka |