Všeobecné sťažnosti, že Čína manipuluje so svojou menou, predáva jüan a nakupuje zahraničné meny, aby udržala jüan slabý a čínsky vývoz umelo konkurencieschopný, sa prvýkrát objavili okolo roku 2003.
V tom čase navyšovala Čína svojej rezervy približne o 10 miliárd dolárov mesačne a v roku 2003 vykázala na bežnom účte prebytok 46 miliárd dolárov. Dnes Čína navyšuje svoje množstvo rezerv z vtedajších 2,4 bilióna dolárov o ďalších viac ako 30 miliárd mesačne.
Medzinárodný menový fond očakáva, že dosiahne v roku 2010 prebytok vyše 450 miliárd dolárov, to je desaťkrát viac ako v roku 2003. Je to najpokrivenejšia kurzová politika, akú kedy ktorákoľvek veľká krajina sledovala.
Navyše je to politika, ktorá vážne poškodzuje zvyšok sveta. Väčšina veľkých ekonomík viazne v pasci likvidity, prechádza hlbokou depresiou, ale nedokáže naštartovať zotavenie znížením úrokových sadzieb, lebo príslušné sadzby sa už teraz blížia k nule.
Tým, že Čína "vyrába" nepodložený obchodný prebytok, vysiela do týchto ekonomík antistimul, ktorý nemožno vykompenzovať. Ako by sme teda mali reagovať?
Ministerstvo pštrosích hláv
Predovšetkým musí americké ministerstvo financií prestať tárať. Dvakrát ročne je zo zákona povinné vydať správu obsahujúcu zoznam krajín, ktoré "manipulujú s menovým kurzom medzi svojou menou a dolárom s cieľom zabrániť efektívnym úpravám platobnej bilancie alebo získať nespravodlivú konkurenčnú výhodu".
Cieľ zákona je zrejmý: správa by nemala byť politickou deklaráciou, ale vecným označením. V praxi však ministerstvo doposiaľ nebolo ochotné podniknúť proti jüanu akékoľvek kroky ani urobiť to, čo po ňom vyžaduje zákon, totiž vysvetliť Kongresu, prečo žiadne kroky nepodniká. Namiesto toho posledných šesť alebo sedem rokov predstiera, že nevidí očividné.
Bude ďalšia správa, ktorá má byť vydaná 15. apríla, pokračovať v tejto tradícii? Počkajme si. Čo sa stane, ak ministerstvo financií nájde na čínskej strane menovú manipuláciu? V takom prípade budeme musieť prekonať jedno bežné nedorozumenie: totiž názor, že nás má Čína v hrsti, pretože sa ju neopovážime vyprovokovať, aby sa dolárových aktív zbavila.
Otázka znie: Čo by sa stalo, keby sa Čína pokúsila predať veľký podiel amerických aktív? Vyleteli by úrokové sadzby strmo nahor? Krátkodobé americké úrokové sadzby by sa nezmenili: Fed ich drží blízko nuly a nezvýši ich, kým neklesne nezamestnanosť.
Dlhodobé sadzby by sa mierne zvýšiť mohli, ale tie určujú predovšetkým trhové očakávania budúceho vývoja krátkodobých sadzieb. Navyše by Fed mohol vykompenzovať akýkoľvek úrokový vplyv čínskeho kroku zvýšením objemu vlastných nákupov dlhodobých dlhopisov.
Je pravda, že keby sa Čína zbavila amerických aktív, klesla by hodnota dolára voči ostatným dôležitým menám. Pre Spojené štáty by to však bolo dobré, pretože by to zvýšilo konkurencieschopnosť ich tovaru a znížilo obchodný deficit. Pre Čínu by to naopak bolo zlé, lebo by utrpela straty zo svojich dolárových pozícií. Stručne povedané, momentálne má Amerika v hrsti Čínu, nie naopak. Nemáme teda dôvod sa Číny obávať. Čo by sme však mali urobiť?
S cukrom to nevyšlo, čo teda bič?
Niektorí ľudia stále tvrdia, že musíme s Čínou vyjednávať jemne.To však robíme už celé roky, počas ktorých sa jej prebytok nafukuje, a nikam sme sa nedostali: čínsky premiér Wen Ťia-pao v nedeľu vyhlásil, že mena jeho krajiny nie je podhodnotená.
Petersonov inštitút pre medzinárodnú ekonómiu pritom odhaduje, že jüan je podhodnotený o 20 až 40 percent. Ak však sladké reči nepomôžu, aká zostáva alternatíva? V roku 1971 riešili Spojené štáty podobný problém tým, že zaviedli dočasnú desaťpercentnú prirážku na dovoz, ktorá bola odstránená o niekoľko mesiacov neskôr, keď Nemecko, Japonsko a ďalšie krajiny zvýšili dolárovú hodnotu svojich mien.
Možno si len ťažko predstaviť, že by Čína zmenila svoju politiku, ak jej nebude hroziť podobný postih, tentokrát by však prirážka musela byť omnoho vyššia, povedzme 25 percent.
Paul Krugman nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu |