Americkí činitelia, najmä minister financií Timothy Geithner, sa však tomuto návrhu zubami nechtami bránia. Dúfajme, že svoj postoj prehodnotia: daň z finančných transakcií je myšlienka, ktorej čas už nadišiel.
Hodiť piesok do stroja
Prečo je to dobrý nápad? Ide o modernú verziu myšlienky, ktorú v roku 1972 predstavil zosnulý James Tobin, ekonóm z univerzity v Yale a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Tvrdil, že menové špekulácie, medzinárodné presuny peňazí s cieľom vsádzať na fluktuácie menového kurzu, majú degradačný vplyv na svetovú ekonomiku. Vyzval preto na zavedenie neveľkej dane na každú výmenu meny, aby sa rozkladné účinky znížili.
Takáto daň by bola triviálnym výdavkom pre ľudí podnikajúcich v zahraničnom obchode alebo dlhodobých investíciách, ale pôsobila by ako odstrašujúci prostriedok pre tých, ktorí sa snažia rýchlo zarobiť predpovedaniam vývoja na trhoch v priebehu niekoľkých dní či týždňov. Ako vyhlásil Tobin, "vhodilo by sa tým trochu piesku do dobre premazaného stroja" špekulácií.
Tobine slová nadobúdajú význam
Tobinova myšlienka neviedla vo svojej dobe nikam. Neskôr sa k jeho veľkej nevôli stala obľúbenou hračkou antiglobalizačnej ľavice. Tohtoročný návrh Adair Turnera, najvyššieho finančného regulátora vo Veľkej Británii, na zavedenie dane z finančných transakcií však do veľkej miery zodpovedá Tobinovmu duchu. Pre dlhodobých investorov by to bol zanedbateľný výdavok, ktorý by však z veľkej časti odradil mútenie vody, ktoré dnes prebieha na našich hyperaktívnych finančných trhoch.
Keby bola finančná hyperaktivita produktívna, bola by daň zlým riešením. Po debakli z uplynulých dvoch rokov však panuje široká zhoda, že obrovská časť toho, čo Wall Street aj londýnska City robia, je "spoločensky bezcenná". A navyše by daň z transakcií mohla generovať značné príjmy, čo by pomohlo zmierniť obavy z vládnych deficitov. Čo teda prekáža?
Vždy sa nájde cesta, ako sa vyhnúť
Hlavným argumentom odporcov dane z finančných transakcií je tvrdenie, že takáto daň by bola nevymáhateľná, pretože obchodníci by si našli spôsoby, ako sa jej vyhnúť. Niektorí ľudia tiež tvrdia, že by vôbec neprispela k odstrašeniu spoločensky škodlivého správania, ktoré spôsobilo krízu. Žiadne z týchto tvrdení však pri bližšom skúmaní neobstoja.
K argumentu, že finančné transakcie nemôžu byť zdanené, možno namietnuť, že moderné obchodovanie je vysoko centralizovaná záležitosť. Vezmite si napríklad Tobinov pôvodný návrh zdaniť obchody v zahraničných menách. Ako to urobíte, keď sú obchodníci s menami roztratení po celom svete?
Odpoveď znie tak, že obchodníci sú síce všade, ale väčšina ich transakcií sa realizuje v jedinej inštitúcii so sídlom v Londýne. Táto centralizácia udržiava nízke transakčné náklady, čo umožňuje uskutočňovať obrovský objem skrytých obchodov. Zároveň sa však tieto transakcie relatívne ľahko identifikujú a zdaňujú.
A čo tvrdenie, že daň z finančných transakcií nerieši jadro problému? Faktom je, že daň z transakcií by nezabránila poskytovateľom pôžičiek v poskytovaní zlých pôžičiek alebo dôverčivým investorom v nákupe toxického odpadu. Zlé investície však nie sú jedinou príčinou krízy. Tým, čo tieto zlé investície premenilo na katastrofu, bolo prehnané spoliehanie finančného systému na krátkodobé peniaze.
Konce závislých
Ako ukázali Gary Gorton a Andrew Metrickej z univerzity v Yale, do roku 2007 sa bankovníctvo Spojených štátov stalo kľúčovo závislým na "repo" transakciách, pri ktorých finančné inštitúcie predávajú majetok investorom a sľubujú, že ich odkúpia rýchlo späť - často za deň. Straty v oblasti podradných a iných aktív vyvolali bankovú krízu, pretože tento systém podkopali.
Daň z finančných transakcií by zabránili ultrakrátkodobému financovaniu a napriek tomu, čo tvrdia skeptici, by teda pomohla zabrániť kríze.
Vyriešila by Tobinova daň všetky naše problémy? Samozrejme, že nie. Mohla by však byť súčasťou procesu zmršťovania prebujneného finančného sektora.
Paul Krugman nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu |