Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov je jediný svetový orgán, v ktorom hlasujú všetky krajiny sveta, pričom prevažuje väčšinový princíp. Vo Valnom zhromaždení OSN neexistuje požiadavka jednomyseľnosti ani právo veta, čo je zrejme dôvod, prečo nebolo zatiahnuté do snahy bojovať proti zmene klímy. Napriek tomu práve Valné zhromaždenie je jediným miestom, kde sa možno vyhnúť obštrukciám veľkých krajín - napríklad tých, ktoré pri kodanských rozhovoroch o globálnej klíme predviedli Čína a Spojené štáty.
Samozrejme, že OSN v téme zmeny klímy hrá významnú úlohu už dlhší čas. Odvtedy, keď bola v roku 1992 v Riu de Janeiro podpísaná Rámcová zmluva OSN o zmene klímy, takmer každý rok sa zišla Konferencia zmluvných strán (COP). Tieto schôdzky sú často odborné a diskutujú zvyčajne veľvyslanci. Občas však ich prípravné práce vyžadujú, aby sa prijalo rozhodnutie na ministerskej úrovni, či dokonca na úrovni hlavy štátu či vlády. Práve tak to bolo v prípade Kjóta v roku 1997 a znovu na COP15 v Kodani.
Môžeme si pripomenúť, že do Kjóta prichádzala skupina delegácií rezignovane ochotná akceptovať myšlienku dane z emisií skleníkových plynov, prípadne aspoň z oxidu uhličitého, najbežnejšieho skleníkového plynu. Americká delegácia, vyslaná vládou, rozhodnutá znižovať mieru intervencie štátu do ekonomiky, sa vyhlásila za vehementného odporcu tejto myšlienky.
Americká delegácia navrhla plán, ktorý sa od diskutovaného úplne odlišoval. Podľa amerického plánu mali emisie podliehať povolenkám a kvótam, s ktorými by bolo možné obchodovať na trhu, na tento účel vytvorenom.
Práve tento plán bol nakoniec v Kjóte zvolený s nádejou, že ho USA, teda jeho navrhovateľ, ratifikujú. Čína a India vtedy chýbali a Rusko sa myšlienke bránilo. Lenže USA ratifikovať Kjótsky protokol odmietli.
Jedinou skupinou štátov, ktorá jeho realizáciu brala vážne, bola Európska únia. Európsky systém kvót, obmedzený na výrobcov elektriny a spracovateľov materiálu, dva najväčšie zdroje emisií, funguje už od roku 2005.
Kodanská konferencia COP15 mala vytvoriť následnícku zmluvu, ktorá by nadobudla účinnosť, keď sa Kjótsky protokol v roku 2012 skončí. Štvordenná diskusia svetových lídrov sa však skončila fiaskom. Aklamáciou bol vágne prijatý štvorstránkový dokument, ale na hlasovanie nebol predložený. Vyjadril síce nádej, že cieľom medzinárodného úsilia bude obmedziť otepľovanie v priebehu 21. storočia na dva stupne Celzia, ale mlčí o spôsoboch, ako to dosiahnuť - chýbajú nielen záväzky o množstve emisií, ale aj systém celosvetového merania či dohľadu.
Takýto neúspech nesmierne škodí. Bez vládnych záväzkov nemôže vzniknúť snaha o účinné obmedzenie uhlíkových emisií, čo znamená, že až svet konečne začne konať, bude oveľa ťažšie tempo zmeny klímy spomaliť a jej dôsledky zmierniť. Európa si navyše odniesla pochybnosti o svojom systéme kvót, ktorý sám osebe zatiaľ nefunguje práve najlepšie.
Viac než polovica zo 43 členov Aliancie malých ostrovných štátov sa nazdáva, že rozhodnutie nerobiť nič a nechať hladiny oceánov stúpať možno považovať za to isté, ako je schválenie vraždy. Najmenší z nich, Tuvalu, kde žije 11-tisíc obyvateľov, už hľadá miesto, kam evakuuje svojich občanov, až ostrov zatopí voda. Viac než polovica územia Bangladéša, domov 100 miliónov obyvateľov, je ohrozená záplavami, rovnako ako štvrtina územia Holandska, obývaného 16 miliónmi ľudí.
Väčšina potenciálnych klimatických utečencov skončí v rozsiahlych pásoch silnejúceho sucha - na Strednom východe, v stredomorskom regióne, v strednej Číne a v USA. Niektoré prognózy hovoria, že k tejto migrácii dôjde už v druhej polovici súčasného storočia.
Vzhľadom na rozsah hroziacej katastrofy si svet nemôže dovoliť nechať veci také, aké sú. Isteže, proces vyjednávania sa nezastavil. Aj v budúcnosti sa budú konať konferencie o zmene klímy. Tá budúca však zrejme povedie k vážnemu zúčtovaniu. Ľudia i vlády nutne prejavia svoje rozhorčenie nad skutočnosťou, že v Kodani nebola uzatvorená záväzná dohoda napriek ochote mnohých prítomných.
Našťastie, v Kodani boli dosiahnuté čiastkové úspechy ktoré umožnia reštartovať proces. Tento reštart sa však musí začať bezokladne a miestom, kde treba začať, je OSN, konkrétne Valné zhromaždenie. Mnohí komentátori za neúspech v Kodani odsúdili práve OSN. To je však mylný výklad toho, čo sa stalo. OSN v Kodani pôsobila len ako cestovný kalendár. Zaisťovala logistiku, tlmočníkov a zoznamy adries. Jej riadiace orgány nefungovali, pretože sa na ne počas rozhovorov nikto neobrátil.
Je teda načase skutočne využiť OSN a vyzvať Valné zhromaždenie, aby sa ujalo vedenia. OSN nebola za kodanský neúspech zodpovedná a nemala by vystupovať, ako by to tak bolo. Musí teraz využiť moc, ktorú má ako parlament sveta, aby prekonala obštrukcie hŕstky účastníkov.
Rocard bol francúzskym premiérom v rokoch 1998-1991. Je lídrom francúzskej Socialistickej strany, európsky poslanec, člen Strany európskych socialistov, o.i. autor publikácie Spločný trh proti Európe.
Project Syndicate, 2010
www.project-syndicate.org
| MICHEL ROCARD poslanec Európskeho parlamentu Rocard bol francúzskym premiérom v rokoch 1998-1991. Je lídrom francúzskej Socialistickej strany, európsky poslanec, člen Strany európskych socialistov. |