Pri každej veľkej novele Zákonníka práce, bez ohľadu na to, kedy a kto ju pripravoval, sa diskusia točila okolo tých istých vecí: výpovedí, odstupného, nadčasov a definície závislej práce. Kým prvé tri menované veci hovoria o právach zamestnancov, tá posledná je zaujímavá iným spôsobom. Na základe tejto definície sa totiž otvára a zužuje priestor, aký majú zamestnávatelia a zamestnanci, aby sa klasickému zamestnaneckému pomeru vyhli a spolupracovali na základe vzorca objednávateľ práce - živnostník.
Čím je totiž samotný zákonník prísnejší a obmedzuje flexibilitu zamestnávania, tým väčšia býva aj snaha oboch strán sa jeho ustanoveniam vyhnúť. A práve práca na živnosť býva tým preferovaným riešením, ktoré navyše ťaží aj zo súčasného nastavenia odvodov, kedy sa živnosť finančne viac opláca.
Ak nastavenie legislatívy motivuje tých, ktorí by sa ňou mali riadiť, k jej obchádzaniu, znamená to, že je nastavená zle. To je aj prípad Slovenska. Nastavenie pravidiel pre závislú prácu sa tak obchádza a na živnosť pracujú aj tí, ktorí by takto podľa "ducha" zákona pracovať nemali. Obchádza sa aj nastavenie nadčasov, obchádzajú sa výpovedné doby. Faktom teda je, že potreby trhu sú niekde inde než je legislatíva.
Preto by bolo možno najférovejšie umožniť ľudom a firmám, ak sa nechcú zákonníkom riadiť, aby ich definícia závislej práce vôbec neobmedzovala a mohli si svoju spoluprácu ukotviť na čisto obchodnom vzťahu. Na druhej strane by si to však vyžadovalo zrušiť daňové a odvodové zvýhodnenie živnostníkov. Pretože pri tom súčasnom by sa mnohí "za tie peniaze" na celú ochranu zamestnancov vykašľali.