Už česká skúsenosť s vedením EÚ v prvej polovici roku 2009 naznačila, že stredoeurópske predsedníctva budú všeličo, len nie nudné.
Vývoj okolo maďarského predsedníctva sa nedá abstrahovať od vnútropolitickej situácie, kde po absolútnom "blamovaní" sa socialistickej vlády získala moc s absolútnou väčšinou v štáte jediná opozičná strana. Zmena garnitúry znamenala aj výmenu ľudí podieľajúcich sa na príprave predsedníctva. Z politických dôvodov a takpovediac na poslednú chvíľu. Predsedníctvo v Rade ministrov EÚ, ktoré sa pripravuje aspoň päť rokov, má byť nutne predmetom širokého politického konsenzu. Ilustračným príkladom je úspešné fungovanie belgického predsedníctva napriek bezvládiu v rozhádanej krajine.
Ťažko sa ubrániť dojmu, že Viktor Orbán významne podcenil medzinárodnú pozornosť, akej sa domácemu vývoju v predsedníckej krajine EÚ dostáva už dlho pred samotným prebratím štafety. Imidžu krajiny z tohto pohľadu nepomohlo vtesnanie schválenia viacerých kontroverzných zákonov do mesiacov a týždňov pred koncom roka. Nedobre pôsobí aj nastavenie uplatňovania sankcií z najemotívnejšie kritizovaného mediálneho zákona až na obdobie po konci "európskeho predstavenia".
Ak musí predseda Európskej komisie José Manuel Barroso na tlačovej konferencii v predsedníckej krajine EÚ ubezpečiť hojne prítomnú medzinárodnú tlač, že Maďarsko je demokratická krajina, zanecháva to nepríjemnú pachuť. Podobne vyznieva aj ubezpečenie Viktora Orbána smerované Barrosovi, že mediálny zákon sa bude implementovať s rešpektom voči hodnotám EÚ. Minimálne tým premiér nepriamo priznal, že legislatíva je formulovaná spôsobom, ktorý pripúšťa niečo iné.
Reči o odňatí predsedníctva a pozastavení hlasovacích práv v Rade boli od začiatku iba opozičným výkrikom a odtrhnuté od reality fungovania inštitucionálnych zákonitostí v EÚ. Spustiť a dotiahnuť do konca postupy podľa Lisabonskej zmluvy s týmto cieľom je v praxi takmer nerealizovateľné. Niečo iné je však ostrá rétorika politikov niektorých veľkých členských štátov EÚ - Francúzska, Nemecka a Veľkej Británie. Sú to krajiny s vládami rovnakého politického zafarbenia ako Fidesz, no zároveň s nemalým kapitálom v sektoroch čeliacich v Maďarsku krízovému retroaktívnemu zdaneniu.
Orbán so všetkou pompou v piatok oznámil, že je pripravený zmeniť mediálny zákon, ak EÚ povie, že s ním nie je čosi v poriadku. Inými slovami, blahosklonne pripustil prípadnú nápravu, ktorá je v kontexte záväzkov Maďarska voči EÚ jeho povinnosťou. Je dosť dobre možné, že právni experti Európskej komisie po rozmenení každého paragrafu na drobné zistia, čo Orbán už dnes hovorí - že v ňom nie je nič, čo by sa veľmi podobne nevyskytovalo v zákonoch iných členských krajín. To však ešte neznamená, že problémom úpravy neostane jej výklad, implementácia a vynucovanie dodržiavania neurčitých mantinelov pod výlučnou kontrolou jednej vládnej politickej strany.
Podobne ako v prípade pochybných francúzskych repatriácií Rómov, otvára vývoj v Maďarsku aj otázku, akú Úniu vlastne chceme a čo nás to bude stáť. V zásade sú možnosti len dve. Prvou je európske spoločenstvo s vágnymi princípmi a inštitúciami, ktoré programovo odmietajú konfrontáciu pri sledovaní svojich cieľov. Cenou za to je alibizmus a beztvarosť. Druhou cestou je miestami arogantná EÚ, ktorá búcha do stola, čitateľná a nekompromisná v základných hodnotových pozíciách. Nezanedbateľnou daňou sú v tomto prípade odstredivé tendencie, ktoré to nevyhnutne vnútri bloku vyvolá. Ťažko povedať, ktorá z dvoch cien je vyššia. Nebola však práve istota, že sú veci, o ktorých sa v slušných krajinách nediskutuje, na čele dôvodov čo hnali východoeurópske krajiny pod patronát Bruselu?
Zuzana Gabrižová, vedúca redakcie Euractiv.sk