Peripetie slovenskej vízie

Potreba vypracovania dokumentu o sociálno-ekonomických prioritách rozvoja Slovenska je pevne v povedomí verejnosti. Je to vizitka vyspelosti spoločnosti, jej vnútorného potenciálu napredovať. Bolo by na škodu, ak by potrebný komplexný normotvorný dokument nahradila ministerská stratégia malého štátu na neistom globálnom trhu. Napriek dlhšej polemike naďalej chýba vymedzenie cieľa a nástrojov jeho praktickej realizácie. Odďaľovaním hrozí, že zmeškáme príležitosť danú tým, že EÚ a NATO sú na prahu kvalitatívnych zmien, a tým sú otvorenejšie pre nové myšlienky. Pre malý štát je to neopakovateľná možnosť vstúpiť do euroatlantického procesu s vlastnými národno-štátnymi záujmami. Musíme ich urýchlene determinovať najskôr v dokumente typu vízie (spoločensky a politicky priechodné videnie našej budúcnosti), ktorý sa schválením v parlamente transformuje na štátnu doktrínu (normatívny dokument o hospodárskych a politických princípoch vývoja Slovenska), čím získa medzinárodný rešpekt a záväznosť. Určité dokumenty boli vypracované v Poľsku, Maďarsku, Slovinsku a inde.
Je málo pravdepodobné, že sa podarí vypracovať a prijať víziu ako nadstavbu k existujúcemu hospodársko-politickému modelu. Zástancovia hospodárskej stratégie ako nejakého indikatívneho plánu pre slovenský priemysel by sa mali oboznámiť so situáciou vo Francúzsku, kde sa idea štátneho kapitalizmu stala prežitkom a krajina je na prahu politickej reformy.
Je evidentné, že vízia je nielen potrebná, ale aj mimoriadne náročná úloha. Varovným je už používaný pojmový aparát, konkrétne výroky priemyselných prominentov typu "musíme byť bohatí svojou produkciou", "všetko ekonomické musí byť v rovnováhe", "musíme mať jasnú víziu, akými oblasťami priemyslu sa chceme dostať tam, kde budú ostatní" a pod. Podľa ministerstva hospodárstva by stratégia mala zahŕňať obchodnú, priemyselnú, surovinovú, energetickú, finančnú a pod. politiku. Evidentne chýba sociálny aspekt, človek, ľudské zdroje, ekológia a pod., čiže rozhodujúce faktory vývoja v 21. storočí. Systémovou chybou by bolo spájať bohatstvo s akousi produkciou, a nie so zvýšením podielu hodnoty pridanej spracovaním, rastom kilogramových cien našich výrobkov a pod. K tomu vedie len jediná cesta -- cez ľudský faktor.
Nemenej závažné je povrchné vnímanie úlohy rovnováhy a nerovnováhy v politike a ekonomike. Zmeny, ktoré nás čakajú, si vyžadujú aktívnu a cielenú národnú politiku, ktorá je možná jedine cez riadenú nerovnováhu, t. j. cez zmenu podmienok alokácie a koncentrácie zdrojov. Plošná rovná daň je v takej heterogénnej spoločnosti prinajmenšom predčasná, pretože zužuje aj tak nedostatočný priestor na manévrovanie. Spolu s kumulovaným účinkom dodržiavania konvergenčných kritérií eurozóny a so stratou menovej politiky bude rovná daň kontraproduktívnou pre naplnenie národných a štátnych záujmov Slovenska v prakticky pokračujúcej transformácii. Príkladom je vývoj v Portugalsku po vstupe do menovej únie alebo bezprecedentné porušenie legislatívy EÚ zo strany Francúzska a Nemecka, týkajúcej sa Paktu stability a rastu, ktoré je dôsledkom vnútropolitického napätia v týchto krajinách. Je veľmi pravdepodobné, že sa jedna sadzba DPH na "bavoráky" a učebnice, dojčenskú výživu (v potenciálne vymierajúcej krajine!) a pod. stane katalyzátorom ďalšej politickej destabilizácie, z ktorých je táto krajina viac ako unavená.
Biedou prác na slovenskej vízii je najmä chýbajúci veľký, dlhodobý a spoločnosť mobilizujúci cieľ. V ekonomickej oblasti by to mohol byť aspoň dvojnásobný nárast reálneho HDP a dosiahnutie priemeru EÚ. Predovšetkým však Slovensko potrebuje zrozumiteľné a motivujúce sociálne ciele. Napríklad cieľ vytvoriť na Slovensku trvalo udržateľné podmienky na rozšírenú reprodukciu obyvateľstva a dorastanie zdravého a vzdelaného pokolenia.