Bankovky a mince uvádza do obehu centrálna banka v súlade s nástrojmi monetárnej politiky, zatiaľ čo komerčné banky rozmnožujú vklady a splácané úvery prostredníctvom multiplikátora ponuky peňazí s vysokou mierou rentability, o ktorej sa pri nepeňažných predmetoch podnikania ani nesníva.
Multiplikovaná expanzia bankových peňazí, ktorej dôsledkom boli obrovské zisky, z ktorých štátu išli dane, vlastníkom bánk dividendy, vrcholových manažérom bonusy a ostatným zamestnancom prémie, sa z dôvodu čoraz menšej masy prebytočných bankových peňazí zasekol a spôsobil finančnú a následne hospodársku krízu. Na finančnom trhu chceli mať všetci stále viac a tak sa požičiavalo viac ako bola hodnota predražených nehnuteľnosti, cez čoraz viac sprostredkovateľov a tým sa zvyšovala masa bankových, väčšinou ničím nekrytých peňazí a tak multiplikátor čoraz častejšie znásoboval zamorené bubliny s priliehavým názvom toxické cenné papiere, ktoré otrávili globálnu ekonomiku.
Domácnosti si nemôžu požičiavať toľko, aby nedokázali okrem bežných mesačných výdajov zaplatiť mesačné splátky, podniky nemôžu mať viac úverov ako je hodnota ich majetku a len štát sa v niektorých prípadoch správa ako nebanková inštitúcia, ktorá spláca požičanú istinu a úroky z nových úverov, čo samozrejme nemôže trvať do nekonečna. Potom sa nemôžeme čudovať, že po niekoľkých rokoch blahobytu sú jeho dlhy vyššie ako je ročný vyprodukovaný hrubý domáci produkt a všetci si kladieme otázku, kto za to môže. Všetci! Vlády si za spravovanie veci verejných nechali od občanov vystaviť kreditnú volebnú kartu na rozdávanie, nástroje centrálnej banky platia len pre peňažný trh, ktorý je len súčasťou finančného trhu a napokon všetci dlžníci, ktorí uverili veriteľom, že žiť na dlh sa v čase inflácie vždy oplatí a tak si poniektorí požičiavali na všetko.
Krach domácnosti si možno všimnú susedia, krach podniku pocítia okrem majiteľov aj zamestnanci, ale krach štátu aj toho najmenšieho vraj môže ohroziť spoločnú menu všetkých štátov eurozóny, ktorej kúpna sila klesá a tak podľa vyjadrenia niektorých západných politikov treba pomáhať. V opačnom prípade sa môže stať, že straty z poklesu hodnoty eura budú vyššie ako náklady na záchranu jedného z jeho členov.
Nikto nehovorí, že nie .....ale znižovať obrovské deficity štátneho dlhu si vyžaduje, aby členské štáty eurozóny najprv konsolidovali vlastné financie a potom možno pomáhali ostatným, čo napokon platí aj pre našu krajinu, ktorej hospodársky úspech už nemôže byť postavený na tom, ako sa darí nemeckej a tej zasa ako sa darí americkej ekonomiky. Občan právom očakáva, že vo volebných programoch sa dozvie, ako v rámci marketingového mixu predvolebných sľubov budeme znižovať náklady na spravovanie veci verejných a zároveň zvyšovať príjmy domácnosti, čo podľa všetkého bude možné len zvyšovaním domácej spotreby bez investovania do niečoho, čo nenahradí nikdy amortizáciu verejných financií.
Róbert Hölczekonomický komentátor |