Štrajk je vďačná mediálna téma. V popredí sú emócie, argumenty sú nepodstatné a víťazia jednoduché, ale krátkozraké riešenia. Dôležité je dostať na svoju stranu obyčajných ľudí. Aj pri prvom skutočnom štrajku na východe Slovenska od roku 1989, a to v textilkách pri Vranove, by si mali štrajkujúci predovšetkým odpovedať na otázku, komu štrajk poslúži. Ich záujmom, alebo len záujmom odborárskych bosov. Lebo o akejsi synergii záujmov v tomto prípade nechyrovať. Je pekné ukázať ramená, pohroziť majiteľovi, vyvolať dojem ochrancu chudobných a tým skončiť. Veď odborári musia vedieť, že nie oni rozhodujú o cene práce, ale trh, že nie oni rozhodujú o príchode investora, ale trh, že nie oni platia ľudí, ale firma podľa trhových podmienok a ak na viac nemá, tak nedá.
Taktiež musia vedieť, že ženy, za ktorých práva bojujú, sú tou najťažšie zamestnateľnou skupinou, lebo nemajú vzdelanie a hodia sa len na nenáročné pracovné úkony. No a aspoň by mali tušiť, že žiadať pre nich viac peňazí, než je v v podobných prevádzkach obvyklé, je utópia. Navyše, ak nie sú ochotní načúvať argumentom, viesť rozumnú debatu a pristúpiť na kompromisy, ale len trvať na svojej hračke, ako zanovité decko, tak potom je to viac než podozrivé.
O čo teda odborárom v tomto prípade ide? Vyzerá to tak, že im ide viac o ich osobnú prezentáciu a politiku než o ľudí. Takéto preferencie však škodia všetkým. Investor môže odísť. Podelením sa so svojou skúsenosťou odplaší ďalších, región nebude mať kde zamestnať nekvalifikovaných ľudí a odborári nebudú mať čo robiť.