Centrálni bankári sa stali politikmi (komentár)

Fakt, že americká centrálna banka sa rozhodla púšťať do ekonomiky stovky miliárd dolárov, vyprovokoval politickú aj ekonomickú odozvu po celom svete. Väčšina ekonómov tento krok spochybňuje a politici v ňom vidia snahu podporiť hospodárstvo neférovou cestou - znehodnotením dolára.

Američania to vnímajú inak: tamojšia ekonomika trpí vysokou nezamestnanosťou, inflácia nehrozí, a preto nie je nič zlé na snahe ekonomike pomôcť. Ako červená niť sa potom prelína diskusiami o tom, nakoľko sú také zásahy vhodné, iná kľúčová téma: Aká je dnes vlastne funkcia a postavenie centrálnych bánk. Pred krízou by sa 9 z 10 ekonómov zhodlo na základných princípoch "správneho" centrálneho bankovníctva. Dnes je všetko inak.

Predsa nezatlčieme grécku rakvu

V 90. rokoch bola pre centrálne bankovníctvo charakteristická snaha o zacielenie a krotenie inflácie. Tá bola odpoveďou na rozvoj finančných trhov, ktorý urobil menové agregáty menej stabilnými, horšie ovplyvniteľnými a zároveň silne komplikoval snahu o držanie fixného kurzu (čo predstavuje alternatívu k cielenia inflácie).

Centrálnym bankám preto s istým nadsadením nezostávalo nič iné než "mieriť na infláciu priamo", za pomoci inflačných prognóz a radu ďalších analýz. Kritici tohto prístupu tvrdili, že infláciou posadnuté centrálne banky budú v mene svojho protiinflačného boja "dusiť ekonomiku". Čo im nijako nebránilo v tom, aby len pár mesiacov po vypuknutí krízy nabrala ich lamentácia presne opačný smer: dnes sú im tŕňom v oku nízke úrokové sadzby, ktorými centrálne banky reagujú na nízku infláciu spôsobenú okrem iného lacnými čínskymi dovozmi.

Kritici majú zaiste pravdu, že centrálne banky musia vo svojich úvahách zohľadňovať okrem spotrebiteľských cien aj vývoj na trhoch aktív. Lenže spoľahlivé informácie o vývoji cien aktív (nehnuteľností, umenie a podobne) nie sú ani dostatočne rýchle, ani dostatočne kvalitné. Preto ich zapojenie do exaktných menových analýz nebude ľahké.

Ďalší problém súvisí s razanciou menovej politiky. Ide o to, ako ďaleko majú centrálne banky zájsť v podpore ekonomiky, ak je potrebné jej rast pomalý v porovnaní s potenciálom. Alebo ak je inflácia napríklad aj mierne pod cieľom (oba tieto prípady umožňujú nastaviť nižšie úrokové sadzby, a ekonomike tak pomôcť).

Ak by sa centrálne banky rozhodli skrátiť horizont svojho uvažovania z predkrízových 18-24 mesiacov na kratšiu dobu, ospravedlní to dnešné veľmi nízke úroky, ale vyvolá to potrebu razantného zvyšovania úrokov v okamihu, keď sa ekonomický vývoj zlepší. To iste uvítajú finančné trhy (zarábajú na výkyvoch), ale podnikom či ľuďom to veľmi nepomôže.

Závažnejšie vplyvy by však mohla mať ochota centrálnych bánk na seba brať nové úlohy. Ide najmä o oblasť finančnej stability, ku ktorej sa centrálne banky dnes hrdo hlásia. Prísť so systémom, ktorý v budúcnosti zabezpečí stabilnejšie finančné trhy a menej krachov finančných inštitúcií, avšak, eufemisticky povedané, nie je vôbec malá úloha. Menej eufemisticky by bolo možné povedať: ak je vôbec niečo také s rozumnými nákladmi možné.

Kľúčovým problémom však môže byť to, ako sa centrálne banky vyrovnajú s dvoma očakávaniami - stabilitou finančného systému a strážením inflácie. Rozhodovanie o tom, ktorý z cieľov má dnes prioritu a ako ho dosiahnuť, nebude pre guvernérov ľahké.

Centrálne banky (teda tie z nich, ktoré sa nedržia fixného kurzu) ovplyvňujú menovú politiku nastavením krátkodobých úrokových sadzieb, čo dosahujú pomocou krátkodobých operácií na trhu. Určenie rozsahu týchto operácií je za bežných okolností v zásade technickým cvičením. Už so začiatkom krízy však centrálne banky museli svoje operácie rozšíriť. Banky s prebytkom voľných zdrojov neboli ochotné požičiavať tým ostatným. Centrálnym bankám tak neostalo nič iné než "požičiavať viac" a zároveň od bánk brať vklady. Bola to adekvátna a prakticky jediná možná reakcia na vzniknutú situáciu, ktorá navyše prinášala zisk. Malo to však jeden zásadný háčik.

Aby centrálne banky o peniaze neprišli, poskytujú pôžičky len proti tým najkvalitnejším zástavám - zvyčajne bonitným vládnym dlhopisom. Lenže v dôsledku gréckej krízy stratili dlhopisy tamojšej vlády rating, ktorý zvyčajne stanovuje hranicu pre takúto zástavu. Z praktických a politických dôvodov však centrálne banky v tomto prípade preferovali podstúpenie rizika, než aby sa z nich stali inštitúcie, ktoré zatlčú povestný posledný klinec do gréckej fiškálnej rakvy ... Kroky, ku ktorým sa teraz odhodlá americká centrálna banka (tzv. kvantitatívne uvoľňovanie), sú potom navyše ešte výrazne rizikovejšie.

Oko, ktoré netreba privierať

Centrálne banky však nerobia tieto operácie pre peniaze. Chcú tým povzbudiť ekonomiku k rastu. Banky by totiž z novo získaných zdrojov mohli poskytovať úvery, a to za nižšie úroky. Táto logika má však mnoho otáznikov. Ak totiž dlhodobé úrokové sadzby trvalo klesnú pod dnešné rekordne nízke úrovne (trojročný americký dlhopis má výnos okolo 0,5% a desaťročný len 2,5%), bude to skôr dielom psychológie ako rozsiahlymi (ale v porovnaním s veľkosťou trhu stále malými ) operáciami americkej centrálnej banky.

Prínos miliardových operácií je tak prinajmenšom nejasný a napätie vo svetovej ekonomike, ktoré sekundárne vytvárajú (tým, že spôsobujú oslabenie kurzu), je značné. Úplne jasná pritom nie je ani motivácia, ktorá centrálne banky k niečomu takému vedie: zdá sa, ako by centrálni bankári - možno čiastočne aj reflexiu toho, že na súčasnej kríze majú svoj podiel - príliš ľahko prebrali myšlienkovú schému vlastnú skôr politikom: splniť čo najrýchlejšie aj nesplniteľné. Táto logika by však centrálne banky tlačila do postupov, ku ktorým sa len ťažko hľadá precedens či logické vysvetlenie. Alebo v horšom prípade aj do zmien v stanovení cieľov alebo postupov, ktoré nemusia priniesť vôbec lepšie dlhodobé výsledky.

Protiváhou dnešných rozhodnutí tak nie je len bezprecedentná koncentrácia (nielen) vládnych dlhopisov v bilanciách centrálnych bánk - a z toho vyplývajúce riziko strát či vstup do operácií, ktorých prínos sa dá len ťažko odhadnúť. Hlavné riziko tak dnes predstavuje ochota centrálnych bánk priblížiť sa krátkodobej logike, akú uvažujú politici a vlády. To sú veci, nad ktorými snáď možno prižmúriť oči len vo veľmi výnimočných časoch.