Vládny návrh daňovej reformy je v mnohých ohľadoch "revolučný". Zároveň treba priznať, že reforma je vo väčšine navrhovaných krokov cestou tým správnym smerom. Časť zmien, ktoré vláda pôvodne plánovala uplatniť od januára budúceho roka, sa rozhodla uplatniť už čoskoro, od júla 2003. Rozhodla sa tak kvôli nadhodnoteným odhadom tohtoročných daňových príjmov a hroziacemu vysokému schodku. Ide o spotrebné dane a práve o nich sa rozpútala najväčšia diskusia. Dane, ktoré sa na Slovensku označujú ako spotrebné, majú okrem fiškálnej úlohy (tvorba príjmov štátneho rozpočtu) aj inú úlohu a tá sa u nás takmer neprezentuje.
Ekonomická teória hovorí, že ak sa v ekonomike vyskytnú externality, výsledná alokácia zdrojov bude neefektívna. Pod pojmom externalita pritom chápeme situáciu, keď činnosť jednotlivca alebo firmy má vplyv na iného jednotlivca alebo firmu a ktorá zároveň nie je druhou stranou zaplatená, resp. za ktorú nie je druhá strana odškodnená. Externality môžu byť negatívne alebo pozitívne.
Cenu "statku", pri výrobe alebo spotrebe ktorého sa vyskytuje externalita, samotný trh nedokáže správne určiť. Cena, ako nositeľ informácie, totiž v sebe zahŕňa iba súkromné náklady, a nie celospoločenské náklady (napr. škody na životnom prostredí). Keďže trhová cena je pri negatívnych externalitách nižšia ako optimálna cena, spotreba, ako aj produkcia daného "statku" bude vyššia ako optimálna.
V tomto prípade zásah vlády, ktorá uvalí dane na dané statky, je jednou z ciest, ako takýto neefektívny stav ekonomiky napraviť. Aby sa tak stalo, výška daní musí zodpovedať práve rozdielu medzi súkromnými a spoločenskými nákladmi. Zavedením takejto dane sa cena "statku" zvýši, čím klesne tak produkcia, ako aj spotreba a vznikne nová, spoločensky efektívnejšia rovnováha. Príjmy z takýchto daní majú vytvárať zdroje na pokrytie spoločenských nákladov spojených s externalitami.
Pri sledovaní návrhov, argumentov, protiargumentov a výsledkov rokovaní o spotrebných daniach na Slovensku to však vyzerá, že spotrebné dane vláda chápe iba ako ďalšiu z ciest ako plniť štátnu kasu. Návrh zvýšenia spotrebných daní by mal vo svetle spomínanej teórie niesť medzi riadkami aj posolstvo: "Spotreba určitých "statkov" je príliš vysoká a spoločenské náklady na odstránenie negatívnych externalít (znečistenie ovzdušia , liečba chorôb spôsobených fajčením, pitím alkoholu) sú pre spoločnosť ďalej neúnosné, a preto je nevyhnutné znížiť ich výrobu a spotrebu."
Argument poklesu produkcie či spotreby sa však paradoxne stáva silnou (a neraz aj veľmi účinnou) zbraňou lobistov proti zvýšeniu týchto daní. Ciele vlády by v tomto prípade mali byť jasné a čitateľné -- zvýšením daní chce zasiahnuť do nesprávnej alokácie zdrojov v ekonomike. Je však otázne, či slovenská vláda zvyšovaním spotrebných daní sleduje aj iný ako fiškálny cieľ. Ak by totiž sledovala len fiškálny cieľ, znižovanie výdavkov štátneho rozpočtu by bolo správnejším opatrením. Na ten však vláda nenašla dostatok odvahy.
StoryEditor