S narastajúcim verejným dlhom tak bude len silnieť oprávnené volanie po reformách. Takým hlasom pritom novo dodáva na naliehavosti fakt, že niektoré krajiny únie - najmä Maďarsko a Grécko - balansujú na hrane bankrotu.
Všetko by však malo mať svoje medze: maľovanie strašiakov je síce lákavá, ale krátkozraká stratégia, ktorá môže priniesť viac škody ako úžitku. Na rovinu: nie sme v situácii, že by nám hrozil bankrot. A ani sa do nej len tak nedostaneme.
Dlhuje každý
Aj keď sa stavom financií rozhodne nemôžeme chváliť, český verejný dlh stále zostáva na európske i svetové pomery nízky. Na úrovni necelých 40% HDP je hlboko pod priemerom Európy (80% HDP) a ďaleko od úrovne, kvôli ktorej majú krajiny skutočný problém predať na trhoch nový dlh.
Aj pri katastrofálnym scenári pokračujúceho rýchleho zadlžovania naštartovaného krízou, by sme potrebovali aspoň desať až pätnásť rokov, aby sme sa priblížili mizernému stavu Grécka (dlh 115% HDP). Falošná je aj predstava, že štát musí niekedy v budúcnosti všetky svoje dlhy splatiť.
To je veľký omyl: štát vzhľadom k svojej nesmrteľnosti len musí udržiavať rozumnú mieru zadlženia. Prakticky každá krajina na svete mala, má a bude mať nejaký verejný dlh, ktorý ochotne financujú súkromné subjekty. U nás sú to napríklad ľudia sporiaci na penziu (penzijné fondy) alebo na bývanie (stavebné sporiteľne), ktorí nakupujú štátne dlhopisy, a nepriamo tak štátu požičiavajú.
Dôležité je, aby verejný dlh zostal v rozumných mantineloch a investori nestratili dôveru v možnosť jeho splácania. Práve kvôli strate tejto dôvery má problém Grécko. Jeho dlh v kombinácii s deväťpercentným deficitom znamená, že Gréci na trhoch potrebujú tento rok predať 20% HDP nového dlhu.
To už je v súčte s nulovou dôveryhodnosťou gréckych štatistík naozaj akútny problém, ktorý bankrotom skutočne zaváňa.
O čertoch a inej hávedi
Bolo by, samozrejme, hlúpe sa týmto utešovať a ustielať si na vavrínoch. Fiškálna situácia Česka totiž naozaj nie je ružová, a to najmä ak si uvedomíme rýchlosť starnutia populácie a vysoké zdanenie (najmä práce). Nafukovanie strašiakov a maľovanie čertíkov na stenu - akokoľvek dobre mienené - nepomôže. Dá sa pochopiť, že jeho cieľom je rozhúpať nemiestne pokojné politiky k potrebným reformám.
Nafukovanie strašidelného zámku je však dvojsečná zbraň: môže totiž výrazne ovplyvniť aj správanie bežných ľudí a podnikateľov. Na konci minulého roka som napríklad musel niekoľko klientov uisťovať, že naozaj nehrozí štátny bankrot a nemá zmysel prevádzať všetky voľné peniaze z korún do eur. A je tu ešte jedno riziko: preháňanie môže viesť aj k neadekvátnej reakciu vlády.
České fiškálne problémy nemajú akútny charakter, a môžeme (aj by sme mali) si preto dovoliť premyslenú reformu, ktorá zohľadní väčšinu skutočných problémov: vysoký podiel povinných výdavkov, vysoké zdanenie práce, nepriehľadné vykazovanie rozpočtu. Zdanie akútneho problému môže viesť politiky k zbytočne bolestivému a neefektívnemu riešeniu.
Takému, ktoré prijímajú vlády krajín na hrane bankrotu, keď sa trhy donútia orezávať výdavky hlava-nehlava. Ekonómovia, ktorí dnes strašia českým bankrotom, si hádžu polená aj sami pred seba. Čo budú hovoriť, keby sa náhodou niekedy v budúcnosti české verejné financie dostali do naozaj bezvýchodiskového problému. Bude potom ich varovaniam ešte niekto veriť?
Jan Bureš hlavný ekonóm Poštovej sporiteľne ČSOB |