Otmar Issing, bývalý člen rady a prvý hlavný ekonóm Európskej centrálnej banky, trefne vo Financial Times poznamenal, že poskytnúť Grécku finančnú výpomoc by v podstate znamenalo pretrhnúť hrádzu -- nezvrátiteľný krok s obrovskými následkami pre budúcnosť spoločnej európskej meny. Poskytnutie pomoci jednej krajine, ktorú do problémov dostali nezodpovední politici, by znamenalo, že rovnakú pomoc nebude možné odmietnuť žiadnej inej krajine v budúcnosti. Táto rada pritom prichádza od ekonóma, ktorý už v 90. rokoch správne varoval, že založenie menovej únie, ktorej nepredchádza vytvorenie únie politickej, je ako snaha ťahať koč pred koňmi.
Európska menová únia ani zďaleka nespĺňa učebnicové predpoklady optimálnej menovej zóny -- teda zoskupenia krajín, v ktorých môže úspešne fungovať spoločná mena. Predstava, že jednotná a rovnaká menová politika môže byť vhodná tak pre Nemecko ako pre Grécko či Španielsko, vyvoláva úsmev ešte aj dnes, jedenásť rokov po zavedení eura. Na tom, že Európa nie je pripravená na spoločnú menu, sa dokonca zhodli i také ekonomické protipóly, ako liberál Friedman a ľavičiar Krugman.
Je pritom veľmi jednoduché, a stopercentne pravdivé, povedať, že za svoje problémy si môže Grécko samo. Nezodpovední grécki politici, ktorí krajinu bezbreho zadlžovali a neváhali pritom ani klamať a falšovať štatistiky, sa zodpovednosti za súčasný stav krajiny nevyhnú. Avšak nebyť Európskej menovej únie, megalomanského politického projektu bez jednoznačných ekonomických základov, nikdy by nezodpovednosť politikov v jednej, relatívne malej krajine, nedokázala výrazne ohroziť stabilitu a dôveryhodnosť pätnástich ďalších štátov vrátane Nemecka. Ak by Grécko malo vlastnú menu, finančné trhy by rozpočtovú nezodpovednosť jeho vlády vytrestali omnoho skôr a nedovolili by gréckej vláde užívať si nízke úrokové sadzby popri bezbrehom raste verejných výdavkov. Vlastná menová politika by zároveň poskytla síce bolestivý, ale dodatočný nástroj na riešenie vlastných problémov tejto krajiny.
Hoci teda niektorí komentátori správne poznamenávajú, že pád Grécka by eurozóne spôsobil vysoké náklady, poskytnutie priamej finančnej pomoci Grécku mimo existujúcich európskych fondov a mechanizmov EÚ by bolo podkopaním nielen európskej legislatívy, ale celého princípu fungovania menovej únie.
Eurozóna dnes funguje len vďaka tomu, že pevne stojí na dvoch pilieroch -- prvým je stabilná mena, garantovaná nezávislou centrálnou bankou. Druhým, vratkejším pilierom, je zodpovedné rozpočtové hospodárenie suverénnych členských štátov, ktoré však, ako dokazuje grécky príklad, nie je možné účinne regulovať zvonku.
Záchrana Grécka za každú cenu by aj mnohým iným vládam, nevynímajúc možno ani budúcu slovenskú, ukázala, že zodpovedné hospodárenie v skutočnosti nie je nevyhnutnosťou. A nemusel by to byť pád jednej čiernej ovce, Grécka, ale práve morálny hazard obrovských rozmerov, vyvolaný záchranou gréckej vlády, ktorý by mohol politický projekt Európskej menovej únie, za obrovských nákladov, v blízkej budúcnosti definitívne pochovať.
StoryEditor