Kampaň "pijem zdravú vodu, nápoj z vodovodu" už Slovenskom pretiekla. Článok pána Marcinčina (Podnikatelia s plastovou vodou, HN 31. 12.) je akoby jej pokračovaním.
Členovia Asociácie výrobcov nealkoholických nápojov a minerálnych vôd (AVNM) sa necítia podnikateľskými nenažrancami a aktérmi "ekonomického nezmyslu", za ktorý pán Marcinčin považuje biznis s balenými vodami. Naopak -- sme podnikatelia, ktorí podnikajú v súlade so zákonom a pod kontrolou, ktorá je prísna. A podotýkam, že členmi AVNM nie sú "podnikatelia", ktorí predávajú vodu z vodovodu preliatu do plastovej fľaše.
Všeobecnej diskusii o tom, akú vodu pijeme a prečo, by veľmi pomohlo, keby sme sa zhodli na pravdivom narábaní s pojmami. Napríklad tak, že od začiatku zadefinujeme jednu veľmi dôležitú vec -- balené prírodné minerálne a pramenité vody sú definované ako POTRAVINA. Voda z vodovodu nie. Alebo tak, že budeme presne definovať pojem zdravá voda. Pretože tou nie je iba pitná voda, ktorá je vo všeobecnosti považovaná len za zdravotne neškodlivú.
Z definície potraviny vyplýva aj radikálne iný systém kontroly kvality balenej vody a systém pravidiel, ktoré určujú rámec, v ktorom sa môže dostať do rúk spotrebiteľa. Akákoľvek balená voda (minerálna, pramenitá, dojčenská) je prirodzene mikrobiologicky čistá a NESMIE sa (okrem pridávanie "bubliniek" cez oxid uhličitý) chemicky upravovať. Voda z vodovodu sa, naopak, MUSÍ chemicky upravovať. Aby sa napríklad minerálna voda stala minerálnou vodou, ktorú pije spotrebiteľ, musí sa jej prameň minimálne tri roky sledovať a počas tohto času sa nesmie odhaliť žiadna zmena jej stability. Nehovoriac o tom, že aj pramene, z ktorých sa voda plní, sú pod neustálym prísnym dohľadom.
Akákoľvek balená voda podlieha oveľa prísnejšej kontrole a zákonným limitom pre obsah dusičnanov, arzénu a celkového počtu kultivovateľných mikroorganizmov, ako voda z vodovodu. A tak ďalej, a tak ďalej. Jednoducho -- balené prírodné pramenité a minerálne vody a voda z vodovodu sú dva úplne odlišné produkty. Prvý produkt je presne taký istý od sekundy, keď sa naplní do fľaše, až kým sa dostane do úst spotrebiteľa, zatiaľ čo zdravotná neškodlivosť druhého produktu je garantovaná "po prípojku". Pretože čo sa udeje s vodou z vodovodu medzi prípojkou a kohútikom, je mimo akejkoľvek garancie a úplne na zodpovednosti spotrebiteľa.
Napriek tomu nebudem taká radikálna a nepoviem, že voda z vodovodu sa nedá piť. Dá. Tak, ako sa s ňou dajú aj polievať záhrady, umývať riady a dá sa v nej aj kúpať.
Podstata nezmyslu, ktorým je velebenie vody z vodovodu, je v tvrdení, že voda z vodovodu je zdravšia, či dokonca bezpečnejšia ako balené prírodné minerálne a pramenité vody. Nie je, a z logiky veci ani nemôže byť.
Pokiaľ mal pán Marcinčin vo svojom článku na mysli tých podnikateľov, ktorí nalejú do plastovej fľaše vodu z vodovodu, plne sa stotožňujem s jeho odmietaním takýchto praktík. To je totiž naozaj ekonomický nezmysel. Spotrebitelia ho môžu jednoducho vyriešiť tým, že nebudú kupovať balenú pitnú vodu, ktorej pôvod a zloženie nie sú jasné a zrejmé. Ale treba to takto jasne a zreteľne povedať a napísať. Vtedy to má zmysel.
A zmysel má aj celospoločenská diskusia o pití zdravej vody a vôd. Na Slovensku, ktoré je malou vodnou veľmocou, ich totiž máme k dispozícii veľké množstvo. Môžeme si medzi nimi vyberať a môžeme byť na ne hrdí.
Mgr. Lucia Tomišová