Finančné krízy majú zničujúci dosah na verejné financie. Dosah je najvážnejší tam, kde boli najväčšie predkrízové excesy. Spomedzi členov skupiny G7 pozostávajúcej z najsilnejších vysokopríjmových krajín sú to Spojené štáty a Spojené kráľovstvo - krajiny nakazené bublinou. Otázka, s ktorou zápasia obidve krajiny, znie: ako skoro a dokedy bude treba uťahovať opasky. Uťahovanie bude musieť byť značné. No predčasné kroky by mohli byť strašnou chybou.
Carmen Reinhart z University of Maryland a Kenneth Rogoff z Harvard University poznamenávajú vo svojej práci o histórii finančných kríz, že v krajinách postihnutých krízou sa "reálny dlh takmer zdvojnásobuje". To bude platiť v prípade Spojených štátov a Spojeného kráľovstva. Je to len sčasti výsledok stimulov alebo záchranných balíčkov pre finančný sektor. Podľa MMF 10,6-percentný vzostup v pomere fiškálnych deficitov k hrubému domácemu produktu medzi rokmi 2007 a 2010 nebude vôbec dôsledkom opatrení spojených s krízou. V prípade Spojených štátov bude 1,8 percenta zo 6,5-percentného negatívneho vývoja výsledkom takýchto opatrení. Väčšina zmien je štrukturálnych: úrovne HDP a rozpočtové príjmy nebudú také ako predtým.
Ako sa však posudzuje tento fiškálny prepad? Jedným zo spôsobov je historické posúdenie. V prípade Spojeného kráľovstva MMF predpokladá, že následkom krízy sa zvýši pomer čistého verejného dlhu k HDP o takmer 50 percent medzi rokmi 2007 a 2014. Jediné podobné obdobia boli vojny. Nárast je tentoraz nižší ako v prípade vojen s Francúzskom v období revolúcie alebo Napoleona, či v prípade svetových vojen v 20. storočí. Je však taký veľký, alebo aj väčší, ako v prípade iných vojen 18. storočia.
Je to teda jedinečná epizóda britskej rozpočtovej histórie. V prípade Spojených štátov to až tak neplatí. Zvýšenie pomeru zadlženia je opäť podobné ako počas veľkých vojen - je menšie ako v druhej svetovej vojne, no väčšie než počas občianskej vojny a počas prvej svetovej vojny. Nie je to však prvý prípad obrovského nárastu pomeru zadlženia v Spojených štátoch v období mieru. Prvý taký prípad nastal počas vlády republikánov medzi rokmi 1981 a 1992. Vtedy bola objavená ekonomika ponuky.
Zatiaľ čo nárast pomeru zadlženia je v oboch krajinách veľmi veľký, očakávané úrovne do roku 2014 nie sú historicky nijak výnimočné - a to najmä v Spojenom kráľovstve, kde sa už pomer čistého dlhu verejného sektora k HDP blížil k 250 percentám dva razy. Čo sa týka Spojených štátov, zdá sa, že úrovne zadlženia pravdepodobne dosiahnu predchádzajúci rekord. Tieto minulé rekordné úrovne však nespôsobili neprekonateľné problémy. V 19. storočí sa obidve krajiny uspokojivo vyrovnali so svojimi dlhmi, pričom si zachovali cenovú stabilitu. V druhej polovici 20. storočia sa im to znova podarilo, hoci vtedy im pomohla inflácia.
Nie je to nič prekvapujúce. Predpokladajme, že reálna úroková miera je 2,5 percenta. Náklady na dlh vo výške 100 percent HDP sú potom v reálnych pojmoch len 2,5 percenta HDP - takmer bagateľ. Predpokladajme tiež, že trend miery rastu sa rovná reálnej úrokovej miere (čo nie je nerozumný predpoklad). Potom je požiadavkou dlhovej stability vyrovnaný primárny rozpočet (teda rozpočet pred započítaním splátok úrokov). To je tiež len sotva paralyzujúce.
V čom je teda problém? Ide o to, že ľudia môžu stratiť dôveru v to, že vláda nakoniec dostane deficity pod kontrolu. Na takúto pochybnosť existujú prinajmenšom dva dôvody. Po prvé, vojny majú prirodzený koniec, kým deficity v čase mieru ho nemajú. Po druhé, znižovanie deficitov na konci vojen je ľahké, zatiaľ čo ich znižovanie v čase mieru je náročné: každá libra alebo dolár je spojená s nejakou lobistickou skupinou.
Samotné sľuby o znižovaní deficitov nie sú dôveryhodné. Zhoršuje to ešte aj rozsah úprav. MMF tvrdí, že v roku 2010 bude štrukturálny primárny fiškálny deficit Spojených štátov na úrovni 3,7 percenta HDP, pričom v prípade Spojeného kráľovstva to bude 7,8 percenta. Táto posledná hodnota je vyššia než u ktoréhokoľvek iného člena G7, pričom Japonsko so svojimi 6,9 percenta sa k nej blíži najviac.
MMF takisto predpokladá, že do roku 2030 bude potrebné znížiť pomery zadlženia na 60 percent HDP, aby sa vytvoril priestor na reakciu na ďalšie šoky. To znamená, že v USA by bolo potrebné uťahovanie rozpočtu na úrovni 8,8 percenta HDP, kým v Spojenom kráľovstve by to bolo až 12,8 percenta. Iné vyspelé krajiny už takéto zmeny vykonali - predovšetkým Írsko v 80. rokoch a Dánsko, Fínsko a Švédsko v 90. rokoch 20. storočia. Bude to obrovská výzva, ak sa nebude možné spoľahnúť na rýchly rast poháňaný exportom. Tieto čísla ukazujú, že tvrdenia britského premiéra Gordona Browna o tom, že upevnil stabilitu, sú nezmysel. Budúcnosť Spojeného kráľovstva bude sotva takáto.
Žiaľ, dôveryhodnosť nemožno brať za samozrejmosť. Na túto skutočnosť poukazuje trh swapov úverového zlyhania (Credit default swaps): "Spready" (prémie) na vládne dlhopisy Spojeného kráľovstva znova vzrástli - na 70 bázických bodov. Mám podozrenie, že dôvodom, prečo ratingové agentúry neznížili hodnotenie Spojeného kráľovstva, môže byť to, že ak by tak urobili, museli by tiež logicky znížiť aj hodnotenie Spojených štátov. Ktorá agentúra by sa potom chcela objaviť pred Kongresom?
Ale aj keď rozpočtové lano nie je nekonečne dlhé, znižovanie deficitov by teraz nebolo správne. Je veľmi pravdepodobné, že by sa tým ekonomiky dostali naspäť do recesie, ako v 90. rokoch v Japonsku. Okrem toho, medzi následkami by pravdepodobne bola aj expanzia zmierňovacích kvantitatívnych a úverových opatrení centrálnych bánk. Tieto stratégie však takisto predstavujú riziko podkopávania dôveryhodnosti - najmä dôveryhodnosti mien, keďže mnoho investorov je presvedčených (úplne nesprávne), že je to predzvesť vzostupu inflácie.
Takže čo robiť? Úplne súhlasím s tým, čo povedal generálny riaditeľ MMF Dominique Strauss-Kahn tento týždeň v Londýne, a teda, že "je stále príliš skoro na všeobecné ukončenie" stimulačnej politiky. To platí v prípade Spojeného kráľovstva aj USA. Namiesto toho potrebujeme dôveryhodné fiškálne inštitúcie a plán uťahovania, ktorý sa bude realizovať automaticky vtedy (ale iba vtedy), keď sa ozdravia výdavky súkromného sektora. Medzi vecami, ktoré by sa mali urobiť hneď teraz, je zabezpečenie udržateľnosti potenciálnych výdavkov na príspevky pre špecifické skupiny - napríklad dôchodky vo verejnom sektore. V skratke to znamená zavedenie dôveryhodného dlhodobého uťahovania, ktoré bude automaticky reagovať na ozdravenie.
Takisto však nemožno uniknúť "nepohodlnej pravde". Ani Spojené kráľovstvo ani USA nie sú natoľko bohaté, ako boli kedysi presvedčené. Treba sa podeliť o straty, z ktorých mnohé padnú buď na verejné výdavky alebo na dane - alebo na oboje. Keď sa ukáže, že ani jedna z týchto krajín sa nedokáže s touto výzvou vyrovnať, budú nevyhnutne nasledovať rozpočtové krízy. Bude to len otázka času.
Martin Wolf, hlavný ekonomický komentátor Financial Times