Euro už ďalšiu šancu nedostane (komentár)

Dokážete si však predstaviť spoločný európsky rozpočet riadený jednotným európskym ministerstvom financií napríklad z Paríža? Ja nie.

Cesta k resuscitácii eura nemôže viesť cez budovanie ďalších vzdušných zámkov, ale cez posilnenie vnútorných pravidiel a nastavenia jasných mechanizmov, ako riešiť situáciu budúcich bankrotárov. Zástancovia spoločného európskeho rozpočtu argumentujú zrozumiteľnú poučku z učebníc makroekonómie - dlhodobo je spoločná menová politika nemysliteľná bez jedného federálneho rozpočtu.

Spoločná mena totiž môže dlhšiu dobu skrývať fiškálnych čiernych pasažierov (Grécko), ktorí sa vezú na disciplíne a dobrej povesti svojich susedov (Nemecko). Spoločný rozpočet toto riziko eliminuje.

Po druhé, spoločný rozpočet je logickým makroekonomickým doplnkom spoločnej meny. Spoločná menová politika nie je nikdy ideálna pre všetky regióny a federálny rozpočet môže tieto nedokonalosti napraviť. Napríklad po vzore amerického federálneho rozpočtu automatickým presmerovaním peňazí do regiónov, pre ktoré je menová politika príliš prísna (Kalifornia, Grécko), a odčerpaním z tých, kde je naopak príliš uvoľnená (Pensylvánia, Nemecko).

Jedno veľké ALE

Teoretický koncept má však jedno veľké ALE. Európsky federálny rozpočet je politicky ťažko stráviteľným sústom. Väčšinu národných rozpočtov tvoria totiž sociálne výdavky. A ako zjednotiť rôzne daňové modely a ako nastaviť výplaty sociálnych dávok, keď Estónci majú oproti Francúzom štvrtinové platy a o tretinu nižšie ceny? Tento rébus nemá riešenie.

Našťastie pre euro však nie je spoločný rozpočet jediným liekom na súčasné trampoty. Alternatívna liečebná kúra má tri body. Na prvom mieste spočíva v posilnení pravidiel preventívne postihujúce rozpočtových hriešnikov.

Sankcie za ich nedodržiavanie alebo za podvody sa nesmú zaseknúť na politickom prehadzovaní medzi Komisiou a Radou. Trest musí začať platiť automaticky nezávisle na vôli konkrétnych politikov. Predstavte si, že by do Grécka v roku 2000 (odkedy rozpočtová kritériá systematicky porušuje) zo dňa na deň prestali tiecť peniaze z európskych fondov, stratilo by práva hlasovať v Rade a začalo by automaticky ukladať 0,5% HDP ročne na špeciálny účet ECB ako poistenie proti bankrotu. V tej chvíli by preventívne tlak na Grécko mohol byť dostatočne silný, aby odradil rozhadzovačnú politiku od ďalšieho zadlžovania.

Vankúšové pravidlá

Ďalším problémom je mäkká podoba pravidiel pre "dobré časy". Keď ekonomika tiahne vpred o päť percent ročne, je kritérium trojpercentného deficitu smiešne. V tej chvíli si krajiny musia vytvárať rezervy na horšie časy.

Na poslednom mieste si musí Európa tiež vydiskutovať, ako v budúcnosti riešiť problémy ďalších skrachovancov. Je potrebné mať v ruke jasný, všeobecne použiteľný mechanizmus pomoci krajinám na hrane bankrotu tak, aby sa nešil horúcou ihlou na kolene ako v prípade Grécka.

Práve grécky problém sa totiž môže vrátiť ako bumerang v roku 2013, kedy má byť najslabší článok eurozóny odstavený od injekcií MMF. Tou dobou bude mať na krku dlh 150% HDP a bežné hospodárenie rozpočtu bude musieť udržať v prebytku okolo 8% HDP ročne len preto, aby zarobil na vysoké úroky.

Budúcnosť eura sa bude lámať

Inak povedané: Grécko bude opäť horúcim kandidátom na bankrot. To sú skutočné problémy, na ktorých sa bude lámať budúcnosť eura. Európa si záchrannými megabalíkmi zatiaľ vydobyla oddychový čas. Nemala by ho však premárniť megalomanským meditovaním nad silným európskym rozpočtom. To je plytvanie časom a energiou na nesprávnom mieste.

Druhú oddychovku už európski politici totiž nedostanú. Nebudú na ňu mať i pri maximálnej podpore MMF peniaze. Celá eurozóna sa potom za tri roky môže poskladať ako domček z kariet.