Alebo naopak máme pekelný strach z "(ne) rastu": Ak sa v Grécku nenaštartuje rast, je s krajinou koniec (a s nami tiež). A nesmie ísť len o hocijaký rast. Financial Times napríklad písali, že ak budú vyspelé krajiny rásť menej než o dve percentá, bude to pre nich tragédia.
Tak povedal Komenský
Čo by sa stalo, keby sme pár rokov nerástli? Ak by sme vzali vážne všetkých, ktorí rast propagujú, hovoria o ňom alebo píšu, muselo by prísť k akémusi armageddonálnemu kolapsu sveta, ako ho poznáme. Tomu však pochopiteľne neveria ani tí, ktorí "svätý rast" tak túžobne vzývajú. Tiež určite dobre tušia, že nie je podmienkou demokratického kapitalizmu.
Náš systém je predsa cennejší, inak by sme museli dať chtiac-nechtiac za pravdu Karlovi Marxovi, ktorý si urobil z ekonomiky základňu a všetko ostatné zostalo len nadstavbou. Rast ako plán nápravy všetkých vecí je jednoducho predstavou z rodu šialených.
Ostatne ani učiteľ národov Jan Ámos Komenský, keď pred tristopäťdesiatimi rokmi spisoval hodnotenie svojich pojednaní o náprave vecí, sa o raste nezmienil. Pre nás sa naopak stal mantrou a všeliekom. Z pohľadu Komenského však absencia tejto úvahy zase taká nepochopiteľná nie je. A to nielen kvôli tomu, že vtedy o HDP nemali ani potuchy, nieto aby ho merali.
Asi je užitočné viesť si v súčasnosti túto štatistiku (je vážne nápomocné vedieť, že sme tento rok v priemere o X celé Y percenta bohatší ako vlani a že máme o Z percenta vyšší HDP na hlavu v prepočte na paritu kúpnej sily). Ale my sme si z toho vytvorili politickú modlu - a tu asi bude zakopané jadro pudla.
Späť však ku Komenskému. Jeho liek pochopiteľne spočíval v mnohých iných veciach, ktoré si človek asi dokáže predstaviť. Netvrdím tu, že je jeho recept pre dnešnú dobu tým pravým orieškovým (nie je!), ale tá diametrálne zmena v našom uvažovaní stojí za povšimnutie a preskúmanie.
Keď dospelí rastú ...
Situácia je určite o to paradoxnejšia, že napríklad takéto Japonsko síce patrí medzi najbohatšie, zároveň však aj medzi najzadlženejšie štáty sveta. Dajme si pozor, aby sa nám to "len krovie" neprehustilo a nestrpklo v ústach.
Ak nerastie malé dieťa (chudobné a rozvíjajúce sa krajiny), je asi niečo v neporiadku. Ak však nerastie dospelý človek, je naopak v poriadku všetko. Ak sa to okoliu alebo doktorovi nepáči, ďalším kŕmením dotknutej osoby môže pravda dôjsť k rastu, ale trochu neestetickému, takpovediac horizontálnemu ...
Takže sa teraz občas vedie (musia viesť) legitímna diskusia o tom, aká úroveň rastu je primeraná a aká už bublinovo neprirodzená. Tiež sa v súvislosti s týmto debatuje o primeranom tempe dlhu, zadlžovaní, úrovni deficitu.
K tomu dve poznámky. Predovšetkým by sme mali prestať uvažovať v termínoch znižovania tempa zadlžovania, ale o nezadlžovaní vôbec. Alebo nie o neustálom nenavyšovaní dlhu, ale o jeho znižovaní. A za druhé: Ako si to vôbec predstavujeme? Ako vysoko, ďaleko, bohato chceme vyrásť, keď ani prebohatému Japonsku či Spojeným štátom to nestačí k ekonomickej spokojnosti? Keď aj oni majú nedostatočnú produktivitu, ktorú treba nonstop zvyšovať? Kedy budeme dosť dospelí? Snáď z tých detských predstáv raz vyrastieme.
Tomáš Sedláček hlavný makroekonomický stratég ČSOB |