Slovensko stojí po štyroch rokoch, počas ktorých ho vláda Roberta Fica nasmerovala doľava, na prahu ďalšej zmeny. Dá sa však očakávať, že k žiadnej revolúcii nepríde. Tak, ako Fico nedokázal úplne od základov zbúrať to, čo zaviedol Dzurinda, nepodarí sa to ani Radičovej a spol. s dedičstvom, ktoré po sebe zanechala trojkoalícia Smer-SD, ĽS-HZDS a SNS.
Na štedré (aj keď nezaslúžené) dary sa totiž voličom rýchlo zvyká a Slováci si už zvykli napríklad na vianočné príspevky k dôchodkom, zníženú DPH na vybrané komodity (aj keď na tom ktovieako neušetrili) či pomalší rast cien energií pre domácnosti, než by si pýtal trh. Smer tak síce vládu s vysokou pravdepodobnosťou nezostaví, no prítomnosť opozičného molocha so 62 poslancami výrazne schladí prípadný reformný apetít pravice. Každý radikálnejší krok by totiž nahrával preferenciám Smeru.
Aj preto sa líderka SDKÚ-DS Iveta Radičová zatiaľ vyhýba tomu, aby avizovala obnovenie privatizácie, aj keď tá by v prípade stratových firiem typu železničné Cargo vôbec nebola z ekonomického hľadiska na škodu. Podobný osud zachovania status quo tak čaká aj iné oblasti, ktoré by síce potrebovali zmenu, no politicky budú pre novú koalíciu nepohodlné.
Čaká nás teda vláda, ktorá bude musieť prijímať množstvo kompromisných rozhodnutí nielen kvôli tomu, že sa bude skladať zo štyroch strán, ale aj kvôli Ficovi. Hoci sa na razantné reformy asi nepodujme, môže zastaviť prijímanie ďalších nezmyslov typu sociálne podniky, znížiť objem korupcie či zvýšiť vymožiteľnosť práva. Na nohy môže opäť postaviť aj druhý penzijný pilier zrušením nezmyselných obmedzení, ktoré majú negatívny vplyv na investičnú politiku DSS-iek.
Summa summarum, ak bude index podnikateľského prostredia stúpať počas pôsobenia pravicovej vlády tak rýchlo, ako za Fica klesal, bude to nečakaný úspech.