Tak trhy predsa len dostávajú štruktúrovanú európsku odpoveď a vedľa Európskej investičnej banky v Luxemburgu vznikne záchranný fond. Bilaterálne "ad hoc" pomoci ďalším "Gréckam" nahradí ucelený koncept vydávania eurových dlhopisov a peniažky z nich budú zachraňovať hriešnikov. Vysoký rating týchto dlhopisov je vďaka podpore celej eurozóny samozrejmosťou a ich emitovaniu má predchádzať konkrétny a už schválený záväzok daného štátu reformovať. Problém bude, že investori eurové dlhopisy rýchlo "zožerú" , pričom národné cenné papiere môžu naďalej ignorovať a bude ich musieť kupovať Európska centrálna banka ako doteraz.
Fond však celkovo nie je zlý krok, dáva zabudnúť na politickú impotenciu eurozóny a popchne nečinne sediaci a vládnych dlhov sa obávajúci kapitál konečne do akcie. Diskusie o jeho zriadení nám pripomenuli, že máme prezidenta (viedol ich Herman Van Rompuy ), aj keď za všetkým, samozrejme, stojí nemecká kancelárka Merkelová. Berlín sa otriasa z pasivity a líderke kresťanských demokratov zrejme nejaký osvietený poradca šepol, že európska stabilita je stabilitou nemeckou a krátkodobá domáca popularita musí nateraz ustúpiť. Fond totižto otvára množstvo problematických tém.
Hneď ako rada a komisia pustia k jeho kontrole aj poslancov Európskeho parlamentu, ktorí už oprávnene varujú pred prílišnou centralizáciou moci, bude treba určiť, ako sa bude od členov eurozóny vyžadovať fiškálna disciplína a ako sa budú vinníci trestať. Najviac kóšer by bolo meniť Lisabonskú zmluvu, ktorá tieto otázky nespomína, ale toho sa, poznajúc Klausa a Írov, boja aj tí najväčší eurooptimisti. Právnici to preto asi nejako obídu, pričom zo sankcií sa zatiaľ spomína iba strata hlasovacích práv hriešnika. Ako nočná mora vyzerá kontrola národných rozpočtov ešte pred ich schválením, a to inými vládami. Lepší priestor na pomstu, vybavovanie si účtov či národnú žiarlivosť si ťažko možno predstaviť.
Najlepšie by bolo sa obmedziť iba na dlhové a deficitné čísla a ignorovať jednotlivé kapitoly, avšak... Španieli nám ukázali ilúziu makroekonomickej stability, keď sa s rozpočtovým prebytkom z roku 2007 dostali na dno už o dva roky. Neboli nezodpovední ako Gréci, len neustriehli bublinu nehnuteľností a s tým spojený vysoký stupeň súkromného zadlženia, na ktorom zarábali aj nemecké banky. Je to proste prepojené, máme jednotný bankový trh a separátne národné dlhy. Buď to celé rozdeliť, alebo spojiť. Prebytok jedného je deficit druhého a súťažiť s Nemcami vo vývoze Madrid a Atény nemôžu.
Elity smerujú k fiškálnej centralizácii, čo zákonite predpokladá finančnú solidaritu s menej výkonnejšími ekonomikami. Tá už existuje cez eurofondy, ale možno sa dočkáme aj toho, že tzv. európsky príjem sa proste bude rozdeľovať podľa akýchsi kritérií ekonomickej vyspelosti, ako je to v kanadských provinciách. Bohatší sever síce môže frflať na juh, ale alternatívou je rozkol, ešte väčšie hádky, oslabenie EÚ voči Rusku, USA aj Číne a strata trhov pre banky severu. Už to, že Európska investičná banka (ECB) kupuje nebonitné dlhopisy Grécka, čím drží úroky na požičiavanie tejto krajine ako-tak v norme, je gesto solidarity. Berlín čaká tlak na to, aby zvýšil vnútornú spotrebu, nech môžu dýchať aj ostatní, nás všetkých čaká prekonávanie kultúrnych rozdielov už v len definíciách sociálneho štátu či redistribúcie HDP. A budúcu európsku vládu s čoraz väčšími právomocami niekde na linke Brusel - Luxemburg čaká súboj so silnými európskymi odbormi a sociálnodemokratickými tradíciami, ktoré sa budú vzpínať logickému znižovaniu životnej úrovne obyvateľov starého kontinentu.
Milan Šebo, spravodajca World Business Press Online, Londýn