Silná cenová konkurencieschopnosť Číny sa ale opiera o barličku fixného menového kurzu - umelo podhodnoteného jüanu. Ten pritom začína byť pre Ameriku aj Európu čoraz horšie stráviteľným sústom.
Predovšetkým Barack Obama veľa stavil na kartu znižovania nezamestnanosti a z boja proti zlému jüanu odčerpávajúcemu americké pracovné miesta urobil veľkú politickú tému. Aj preto sa Čína rozhodla pred víkendovým summitom G20 upustiť trochu pary z hrnca a otvoriť diskusiu o ďalšom posilňovaní svojej meny. Je však skutočne silnejší jüan tým, čo svetová ekonomika toľko potrebuje?
Vypúšťanie pary
Na prvý pohľad áno. Silnejší jüan by mal podľa základných makroekonomických poučiek cez drahšie čínske vývozy a lacnejšie dovozy viesť k vyššej úlohe súkromnej spotreby v čínskom HDP. Súčasne by niektoré výroby a pracovné miesta mohli odputovať späť do vyspelého sveta. Európa a Amerika by si tým vylepšili výrazné deficity obchodné bilancie s Čínou. Táto jednoduchá a pekná teória má však, bohužiaľ, veľké medzery.
História totiž do značnej miery vyvracia, že jednoduchá makroekonomická logika vždy v praxi funguje. Čína sama nechala medzi rokmi 2005 - 2008 jüan posilniť voči doláru o 20% a medzitým jej obchodné prebytky s USA ďalej s humorom rástli, akoby sa nechumelilo. Je otázkou, prečo by to malo byť o niekoľko rokov neskôr inak.
Silnejší kurz síce môže znížiť konkurencieschopnosť Číny a schladiť jej vývoz, čínsku spotrebu však rozprúdi len ťažko. Nízky podiel domácej spotreby na čínskom HDP je totiž predovšetkým mikroekonomickým problémom centralizovaného finančného trhu a neefektívneho sociálneho modelu. Ak chce vyspelý svet nafúknuť čínsky nákupný košík, mal by viac diplomatickej energie nastaviť práve týmto smerom.
História nás tiež učí, že skokový prechod z fixného kurzu na neriadený floating môže napáchať ďaleko viac škody ako úžitku. V roku 1985 podobnému nátlaku zo strany Spojených štátov ako dnes Čína čelil exportný tiger Japonsko. Nízky podiel japonskej spotreby na HDP však nebol rovnako ako v čínskom prípade primárne makroekonomickým problémom a americký nátlak nakoniec napáchal peknú paseku.
Prechod na plne flexibilné menový kurz posilnil japonský jen za dva roky o 100% a radikálne ohrozil konkurencieschopnosť japonských exportérov bez toho, aby podporil japonskú spotrebu. Strata konkurencieschopnosti a neistota zamestnania naopak japonský domáci dopyt ochladili a prispeli k dlhotrvajúcou hospodárskym problémom Japonska v deväťdesiatych rokoch. Japonci majú mimochodom dodnes okrem Číňanov a Nemcov najviac sporivú ekonomiku na svete, a to bez ohľadu na kurzový režim.
Závislého fajčiara odvykajte pomaly
Aj keď je teda silnejší čínsky jüan žiaduci a môže pomôcť trochu ochladiť prehrievajúcu sa čínsku ekonomiku, americká diplomacia by nemala príliš tlačiť na pílu. Vo svojom tlaku na Čínu by mali Američania zohľadniť viac priorít - predovšetkým podobu čínskeho finančného systému a pracovného trhu. Nemali by sa tiež vyhrážať colnou vojnou - to je posledná vec, ktorú chatrné globálne oživenie potrebuje.
Číňania by sa na druhej strane po rokoch návyku na fixný menový kurz nemali nechať natlačiť do plnej flexibility. Je to, ako keby ste dlhoročného silne závislého fajčiara zo dňa na deň úplne odstavili od nikotínu. Svet síce potrebuje väčší čínsky a menší americký nákupný košík, tadiaľ k nemu však cesta nevedie.
Jan Bureš autor je hlavným ekonónom českej Poštovej sporiteľne |