Zdaňovanie odvodov je slovenský unikát (komentár)

Reforma daní a odvodov rozprúdila pozornosť ekonómov, politikov aj médií. Každého, samozrejme, zaujíma, koľko mu na účte alebo vo vrecku zostane v čistom po zaplatení daní a odvodov. V zásade je zamestnancovi, ale aj živnostníkom jedno, či sa zaplatené peniaze štátu považujú za dane alebo odvody.

Zdravotný odvod má charakter dane, s tým sa zhodnú politici aj ekonómovia. Pokiaľ však zdravotné odvody majú charakter dane a verejnému zdravotníctvu chýbajú chronicky zdroje, neobstojí argument vládnych predstaviteľov o tom, že miera solidarity vysokopríjmových občanov pri platení odvodov končí zaplatením odvodov z maximálnych stropov pre ich vyrúbenie. Stropy pre odvody sú rôzne a naozaj pripomínajú bulharskú konštantu. Spoločné však majú jedno- ich výber nepostačuje pre financovanie zdravotníctva ani dôchodkov (starobných, invalidných, sirotských atď...)

Ak chýbajú peniaze vyberané formou odvodov, treba začať šetriť v zdravotníctve (niektoré prístroje pri platbe do 3 dní sú podľa slov majiteľov súkromných zdravotníckych zariadení lacnejšie aj o 30% alebo 40 % oproti meškajúcim úhradám faktúr za rovnaké prístroje od štátnych nemocníc). Peniaze treba hľadať aj vo vyššom výbere na odvodoch. Vyberať viac sa dá tak, že začneme bezhlavo zodvodňovať všetko, čo sa ukázalo neprijateľné, alebo pýtať odvody od tých, ktorí zarábajú viac ako sú súčasné stropy pre ich určovanie. Ako príklad slúži dnešný návrh na platenie daní z celého príjmu, t.j. aj zo zaplatených odvodov.

Zdaňovanie odvodov je slovensko- česko- maďarská rarita, ktorá asi nenájde v iných krajinách EÚ ďalších nasledovateľov, pretože skrytou formou kamufluje skutočnú percentuálnu daňovú záťaž príjmov občanov. Vyššie odvody pre vysokopríjmových občanov však na Slovensku nechceme, pretože by sme údajne trestali úspešných ľudí s vyššími príjmami ako 2169,09 eura mesačne. Dostávajú predsa zo zdravotného systému rovnako a solidárne ako občan s nízkym príjmom. V platení odvodov však ich solidarita končí pri veľmi nízkych stropoch. Najmä pokiaľ ide o príjmy z pracovného pomeru. Na zdravotných odvodoch totiž maximálna suma odvodov zamestnanca predstavuje iba 86,76 eura. Nemôžeme sa preto čudovať, že zdravotné výkony nemocniciam preplácajú poisťovne hlboko pod ich skutočnými nákladmi. Nad touto hranicou už poberatelia príjmom neplatia žiadne odvody. Zlaté padáky zodvodňovať manažérom nechceme, preto rezervy štát hľadal v pokusoch o zodvodňovanie príjmov z prenájmov garáží alebo naháňaní príjmov z odvodov od dohodárov.

Po novom bude väčšina dohodárov mať na papieri príjem 185 eur brutto mesačne, do hranice ktorých sa odvody platiť z dohôd nebudú. Mnoho prác mi namiesto dohodárov mohli vykonávať pracovníci s pracovným pomerom, z ktorých by sa platili riadne odvody. Prečo však štát už dávno nezakázal prácu na dohodu u ľudí, ktorí od pondelka do piatku robia v pracovnom pomere a cez víkend u toho istého zamestnávateľa na prácu na dohodu, ktorá je až príliš podobná tej predchádzajúcej z riadneho pracovného pomeru.

Platenie daní z odvodov, ktoré prináša reforma daní a odvodov, pripomína mlátenie prázdnej slamy. Manažérov viac zodvodňovať nechceme, preto naša dańovo- odvodová reforma pripomína chirurgickú operáciu pacienta bez narkózy.