Problém prenášania strát komerčných bánk na daňových poplatníkov si začína všímať aj ekonomický mainstream. Profesor monetárnej teórie a politiky na Univerzite v Trente Axel Leijonhufvud pomerne ostro kritizuje redistribúciu bohatstva vďaka monetárnej politike vo svojom komentári na európskom ekonomickom portáli VOX EU.
- Fed dotuje banky rezervami pri takmer nulovej úrokovej sadzbe. V poskytovaní úverov podnikom sa to významne neodrazilo, no banky môžu za tieto peniaze kupovať štátne dlhopisy, na ktorých zarábajú 3 až 4 %.
- Toto masívne dotovanie bankového systému v konečnom dôsledku znášajú daňoví poplatníci. Tieto dotácie ani daňový záväzok však Kongres neodhlasoval.
Politika Fedu stláča úroky vyplácané v prospech sporiteľov na ich vkladoch na zlomok z 1 %. Zároveň banky využívajú finančnú páku až do výšky 15- násobku vlastného kapitálu a za jej pomoci dosahujú naozaj úctyhodné výnosy nákupom štátnych dlhopisov za peniaze zadarmo od Fedu alebo za peniaze takmer zadarmo od vkladateľov.
Bankári z Wall Street môžu potom opäť dostávať odmeny, na ktoré sú zvyknutí zo starých dobrých čias a na ktoré sa cítia oprávnení, pretože na túto činnosť musíte byť géniom. Tieto odmeny pochádzajú v konečnom dôsledku od daňových poplatníkov ako aj z vkladov väčšiny sporiteľov, ktorí nedokážu nájsť alternatívne bezpečné umiestnenie svojich finančných prostriedkov na dôchodok.
Hra na škrupinky: Teraz ju vidíš, teraz nie.
Politika nízkych úrokových sadzieb sa obrátila na hazardnú hru, keď verejnosť nie je schopná sledovať, ako tečú peniaze od porazených k výhercom.
- Záchrany bánk počas krízy boli všetkým zrejmé a zapríčinili široké rozhorčenie; teraz sa verejnosti tvrdí, že pôžičky komerčným bankám sú splácané bez dodatočných nákladov pre daňových poplatníkov.
- Čo však verejnosti nikto nehovorí, je fakt, že splátky pochádzajú do veľkej miery z peňazí daňových poplatníkov, ktoré sú vyplácané bankám za to, že držia štátne dlhopisy.
Juraj Karpiš |