Dúfajme však, že keď kamery prestanú nakrúcať, začne pán Obama a jeho hostitelia otvorenú diskusiu o menovej politike. Problém nerovnováhy v medzinárodnom obchode sa totiž dozaista podstatne zhorší. A pokiaľ Čína nezlepší svoju politiku, rysujú sa na obzore potenciálne škaredé konfrontácie.
Diskusia o menovej politike
Pár slov na vysvetlenie: väčšina hlavných svetových mien voči sebe navzájom "pláva". To znamená, že sa ich relatívna hodnota zvyšuje alebo znižuje v závislosti od pôsobenia trhových síl.
Nemusí to však nevyhnutne znamenať, že vlády dávajú od menovej politiky úplne ruky preč: niekedy štáty obmedzujú odliv kapitálu, ak im hrozí útok na vlastnú menu (ako to v minulom roku urobil Island) alebo podnikajú kroky na odradenie prílivu horúcich peňazí, pokiaľ sa obávajú, že špekulanti milujú ich ekonomiku až príliš a zároveň nie príliš múdro (ako to práve teraz robí Brazília). Väčšina štátov sa však v dnešnej dobe snaží udržiavať hodnotu svojej meny v súlade s dlhodobými ekonomickými ukazovateľmi.
Ožobrač blížneho svojho
Čína je veľkou výnimkou. Napriek obrovským obchodným prebytkom a túžbe mnohých investorov preniknúť do tejto rýchlo rastúcej ekonomiky za každú cenu, čo sú sily, ktoré by mali čínsky jüan posilňovať, čínske úrady udržujú túto menu trvale slabú. Robia to predovšetkým tak, že vymieňajú jüany za doláre, ktoré už nahromadili v obrovskom množstve. Nedávno na to Čína uskutočnila devalváciu v štýle "ožobrač blížneho svojho", keď ponechala fixný kurz jüanu voči doláru, hoci ten oproti ostatným hlavným menám prudko klesol. Čínski vývozcovia tým získavajú čoraz výraznejšiu konkurenčnú výhodu nad súpermi, najmä nad výrobcami v iných rozvojových krajinách.
Tým, čo robí čínsku menovú politiku obzvlášť problematickú, je však skutočnosť, že sa svetová ekonomika nachádza v depresii. Lacné peniaze a fiškálny stimul zrejme odvrátili druhú veľkú hospodársku krízu. Politikom sa však nedaria generovať dostatočne veľké výdavky, verejné aj súkromné, ktoré by mohli priniesť pokrok v boji proti masovej nezamestnanosti. Čínska politika slabej meny tento problém ešte zhoršuje, keď v podstate presmerováva toľko potrebný dopyt zo zvyšku sveta do vreciek svojich umelo konkurencieschopných vývozcov. A zdá sa, že bude ešte oveľa horšie.
Nebezpečná čínska hra
Pokles svetového obchodu v rokoch 2008 - 2009 by si zaslúžil zápis do knihy rekordov. Odrážal predovšetkým skutočnosť, že modernému obchodu dominuje predaj trvanlivého tovaru - a tvárou v tvár ťažkej finančnej kríze a sprievodnej neistote odložili spotrebitelia aj firmy nákup všetkého, čo bezprostredne nepotrebovali. Ako to znížilo americký obchodný deficit? Prepadol sa dovoz tovaru, ako sú automobily, rovnako ako časť amerického vývozu, ale pretože sme pred krízou dovážali oveľa viac, ako vyvážali, bolo celkovým výsledkom zníženie obchodného deficitu. V čase, keď finančná kríza poľavuje, sa však tento vývoj obracia. Minulý týždeň ukázala správa o americkom obchode prudké zvýšenie obchodného deficitu medzi augustom a septembrom. A správ v podobnom duchu bude ešte oveľa viac.
Predstavte si teda, že novinové titulky budú niekoľko mesiacov po sebe poukazovať na narastajúce americké obchodné deficity a čínske obchodné prebytky a jedným dychom informovať o utrpení nezamestnaných amerických robotníkov. Keby som sedel v čínskej vláde, rozhodne by ma takáto vyhliadka znepokojovala. Číňania to, bohužiaľ, zrejme nechápu: namiesto toho, aby sa postavili čelom k potrebe zmeny vlastnej menovej politiky, začali poučovať Spojené štáty a radiť im, aby zvýšili úrokové sadzby a obmedzili fiškálny deficit, teda aby problém americkej nezamestnanosti ešte zhoršili.
A tiež nie som si istý, či to chápe Obamova administratíva. Jej vyhlásenie k čínskej menovej politike sa zdajú byť skôr pro forma a nemajú akúkoľvek naliehavosť. A to sa musí zmeniť. Nezazlievam pánovi Obamovi bankety a spoločné fotografovanie; je to súčasť jeho práce. Bolo by však žiaduce, keby v zákulisí varoval Číňanov, že hrajú vážne nebezpečnú hru.
Paul Krugman nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu |