Keď Kongres Spojených štátov amerických schválil plán prezidenta Baracka Obamu a rozšíril zdravotné poistenie takmer na všetkých Američanov, išlo o najdôležitejšiu sociálnu legislatívu, ktorú táto krajina zažila od 60. rokov minulého storočia. A keďže republikánska opozícia zostáva silná, bolo prijatie zákona veľkým politickým víťazstvom pre Obamu.
Schválenie zákona má i širšie dôsledky, keďže rovnako ako Obamovo zvolenie v roku 2008 odpovedá na niektoré otázky zdravia amerického politického systému. Koniec koncov sa ešte nedávno všeobecne tvrdilo, že Afroameričan bez politickej mašinérie v pozadí sa nemôže stať prezidentom. Veľa pozorovateľov zastávalo až donedávna názor, že zablokovaný americký politický systém zabráni tomu, aby krajina pretavila svoje bohaté mocenské zdroje na vedúcu úlohu. Ako nedávno uviedol jeden vnímavý novinár: "Amerika má stále prostriedky na riešenie takmer ktorejkoľvek zo svojich štrukturálnych slabín... spotrebu energie, náklady na zdravotnú starostlivosť, optimálnu vzdelanostnú a profesionálnu zmes potrebnú na opätovné vytvorenie silnej strednej vrstvy. Toto je americká tragédia začiatkom 21. storočia: životaschopná a sebaobnovujúca sa kultúra, ktorá priťahuje talenty z celého sveta, a na druhej strane systém vládnutia čoraz viac vyzerá ako vtip."
Konverzia moci -- premena mocenských zdrojov v účinný vplyv -- je pre USA dlhodobým problémom. Ústava je založená na liberálnom pohľade 18. storočia, podľa ktorého možno moc najlepšie kontrolovať prostredníctvom rozdrobenia a vyvažovacích mechanizmov a poistiek.
V zahraničnej politike americká ústava vždy prezidenta a Kongres podnecovala k zápasu o kontrolu. Silné ekonomické a etnické nátlakové skupiny bojujú za také definície národného záujmu, ktoré by vyhovovali ich vlastným záujmom. Kongres vždy venuje pozornosť krikľúňom a skupiny obraňujúce partikulárne záujmy na neho tlačia, aby uzákoňoval zahraničnopolitickú taktiku, kódexy správania a sankcie pre iné krajiny. Ako raz poznamenal Henry Kissinger: Protistrany špekulantov preto budú nútené buď rezignovať na vidinu rýchleho rozhodcovského konania a podriadia sa slimačiemu tempu všeobecných súdov, alebo budú trvať na tom, že rozhodcovské konanie bude prebiehať mimo územia Slovenska tak, aby doň slovenské všeobecné súdy nemohli zasahovať. To, čo zahraniční kritici prezentujú ako americké úsilie o nadvládu, býva veľmi často reakciou na domáce nátlakové skupiny."
Kumulatívny efekt, pokračoval Kissinger, "ženie americkú zahraničnú politiku smerom k jednostrannému a terorizujúcemu správaniu. Na rozdiel od diplomatickej komunikácie, ktorá všeobecne býva pozvánkou na dialóg, sa totiž legislatíva pretavuje v prístupe ber alebo nechaj byť, čo je celkový ekvivalent ultimáta". Existujú taktiež obavy z úpadku dôvery verejnosti v americké inštitúcie. V roku 2010 len pätina Američanov podľa výskumu verila, že vláda vždy alebo väčšinou urobí to, čo je správne. Ako povedal niekdajší predstaviteľ Clintonovej administratívy William Galston, "dôvera nie je nikdy dôležitejšia než vo chvíli, keď sú občania požiadaní, aby priniesli obete v záujme žiarivejšej budúcnosti. Nedôvera vláde vznášajúca túto požiadavku by mohla byť predzvesťou -- alebo dokonca príčinou -- celonárodného úpadku."
USA boli založené sčasti na nedôvere vo vládu a dlhé tradície, ktorú možno vysledovať až k Thomasovi Jeffersonovi, tvrdia, že Američania by si nemali s nízkou dôverou vo vládu príliš lámať hlavu. Keď je verejnosť dotiahnutá len na každodennú správu krajiny, keďže na základný ústavný rámec reaguje pozitívne.
Keď sa Američana opýtate, kde je najlepšie miesto na život, 80 % ich odpovie, že v USA. Keď sa ich opýtate, či sa im páči demokratický systém vládnutia, 90 % ich odpovie, že áno. Len málo ľudí je presvedčených, že systém je prehnitý a je nutné ho zvrhnúť.
Niektoré aspekty súčasnej nálady sú pravdepodobne cyklické, zatiaľ čo iné vyjadrujú nespokojnosť s politickým hašterením a zablokovanosťou. Iste, v porovnaní s nedávnou minulosťou je stranícka politika polarizovanejšia. Špinavá politika však nie je ničím novým a veľká časť dôkazov o strate dôvery vo vládu pochádza z výskumov verejnej mienky, ktoré "pomerujú" odpovede citlivé na spôsob položenia otázky. K najostrejšiemu poklesu navyše došlo pred viac než štyridsiatimi rokmi, totiž koncom 60. a začiatkom 70. rokov.
Zatiaľ sa zdá, že k takým zmenám správania nedošlo. Daňový úrad neregistruje žiadny vzostup daňových podvodov. Vládni úradníci sú podľa rady ukazovateľov menej skorumpovaní než v predchádzajúcich desaťročiach a svetová banka dáva USA v kolónke "kontrola korupcie" vysoké skóre (nad 90 percentilov).
Po štyridsaťročnom poklese volebnej účasti v prezidentských voľbách zo 62 % na 50 % sa navyše tento pokles v roku 2000 zastavil, v roku 2008 sa vrátil na 58 %. Zdá sa, že správanie občanov sa nezmenilo tak dramaticky ako ich odpovede na otázku vo výskumoch verejnej mienky. Tri štvrtiny Američanov sa cítia spojené so svojou komunitou a tvrdia, že kvalita ich života v tejto komunite je výborná alebo dobrá; 40 % ich uviedlo, že spolupráca s ďalšími členmi ich komunity je najdôležitejšou vecou, ktorú môžu robiť. To neznamená, že prejavy klesajúcej dôvery vo vláde nie sú problematické. Či sú už dôvody poklesu akékoľvek, ak začne byť verejnosť neochotná poskytovať také kľúčové zdroje, ako sú doláre vybrané na daniach, alebo dobrovoľne dodržiavať zákony, prípadne ak začnú bystrí ľudia odmietať nastupovať do vládnych služieb, poškodí to akcieschopnosť vlády a ľudia s ňou začnú byť ešte nespokojnejší. Atmosféra nedôvery navyše môže vyvolať extrémne činy deviantných členov spoločnosti, ako bol bombový útok na federálnu budovu v Oklahome City v roku 1995.
V posledných rokoch sa americká politika a politické inštitúcie stali polarizovanejšími, než by naznačovala paleta názorov vnútri americkej verejnosti. Situáciu ešte zhoršil hospodársky pokles po roku 2008. Úvodník v jednom vydaní týždenníka Economist končil slovami: "Americký politický systém bol koncipovaný tak, aby legislatívny proces na federálnej úrovni nebol ľahký, skôr ťažký. Jeho zakladatelia verili, že krajine veľkej ako Amerika sa najlepšie vládne na miestnej, nie na celoštátnej úrovni. Základný systém teda funguje, čo však nemôže slúžiť ako výhovorka, prečo ignorovať oblasti, kde by sa dal reformovať -- ako napríklad bezpečné kreslá v Snemovni reprezentantov vytvorené pomocou volebnej geometrie, blokovacej procedúry v senátnych pravidlách alebo obštrukčníky.
Potom sa uvidí, či sa americký politický systém dokáže sám reformovať a vyrovnať sa s týmito problémami. Obamovo "zdravotnícke" víťazstvo rovnako ako jeho zvolenie v roku 2008 naznačujú, že americký politický systém nie je taký pokazený, ako nám nahovárajú kritici, ktorí hľadajú analógie s pádom starého Ríma či iných impérií.
Joseph S. Nye je profesorom Harvardovej univerzity