Jeden pes počas finančnej krízy možno štekal, ale nehrýzol: protekcionizmus. Napriek hlasným výkrikom okolo neho vlády v skutočnosti na dovozy uvalili pozoruhodne málo obchodných bariér. Svetová ekonomika zostáva taká otvorená, ako bola pred prepuknutím krízy. Ochranárstvo v časoch ekonomického ohrozenia obvykle prekvitá. Zoči-voči ekonomickému úpadku a rastúcej nezamestnanosti budú vlády omnoho skôr načúvať domácim nátlakovým skupinám, než lipnúť na svojich medzinárodných záväzkoch.
Ako zistil už John Maynard Keynes, obchodné reštrikcie môžu v priebehu ekonomických recesií chrániť zamestnanosť alebo ju vytvárať. Čo však môže byť za krajných podmienok výhodné pre konkrétne krajiny, môže byť nesmierne škodlivé pre svetovú ekonomiku. Keď všetci zvýšia obchodné bariéry, objem obchodu sa zrúti. Nezarobí na tom nikto. Práve preto zničujúce naťahovanie sa v obchodnej politike v 30. rokoch 20. storočia významne zostrilo veľkú hospodársku krízu.
Mnoho ľudí bedáka, že dnes dochádza k niečomu podobnému, ale v menšom meradle. V popredí je združenie nazvané Global Trade Alert (GTA), ktoré rozozvučalo sirény na poplach proti tomu, čo označuje za "molocha protekcionizmu“. Najčerstvejšia správa GTA spomína všetkých 192 jednotlivých ochranárskych zásahov uskutočnených od novembra 2008, pričom najčastejším terčom je Čína. Tento počet bol často citovaný vo finančnej tlači. Ako nominálna hodnota vyvoláva dojem, že vlády takmer odstúpili od svojich záväzkov voči Svetovej obchodnej organizácii a multilaterálnemu obchodnému režimu.
Ak sa pozrieme na tieto čísla podrobnejšie, nájdeme oveľa menej dôvodov na znepokojenie. Len nemnohé z tých 192 opatrení sú v skutočnosti viac než len obyčajná mrzutosť. Najobvyklejšie sú medzi nimi nepriame (a často nezámerné) dôsledky finančných záchran, do ktorých sa vlády pustili v dôsledku krízy. Najčastejšie postihnutým sektorom je finančníctvo.
Navyše ani nevieme, či sú tieto čísla v porovnaní s predkrízovými trendmi neobvykle vysoké. Správa GTA nám síce hovorí, koľko opatrení bolo zavedených od novembra 2008, ale neprezrádza nič o zodpovedajúcich číslach pred týmto obdobím. Ak nemáme meradlo pre komparatívne posúdenie, vlastne vôbec netušíme, či je 192 ochranárskych opatrení veľa alebo málo.
A čo nedávne clá uvalené Spojenými štátmi na čínske pneumatiky? Rozhodnutiu prezidenta Baracka Obamu zaviesť vysoké clá (pre prvý rok stanovené na 35 %) v reakcii na výnos Komisie USA pre medzinárodný obchod (USITC), ktorého sa domáhali americké odbory, sa všeobecne vyčítalo, že rozdúchava plamene protekcionizmu. Tento prípad sa však ľahko zveličuje. Toto clo je úplne v súlade so zvláštnym rokovaním, dohodnutým pri vstupe Číny do WTO, ktoré USA umožňuje zavádzať prechodné ochranné opatrenia, keď čínsky vývoz "naruší“ trhy. Clá, ktoré Obama zaviedol, boli výrazne pod hranicou toho, čo USITC žiadala. A v každom prípade toto opatrenie postihuje menej než 0,3 % čínskeho vývozu do USA.
Skutočnosť je taká, že medzinárodný režim svoju najväčšiu skúšku od veľkej hospodárskej krízy zvládol na výbornú. Ekonómovia zameraní na obchod, ktorí si sťažujú na drobné prípady protekcionizmu, pripomínajú dieťa fňukajúce nad tým, že sa mu pri zemetrasení, ktoré zabilo tisíce ľudí, zničila hračka.
Pozoruhodnú odolnosť obchodného režimu vysvetľujú tri veci: idey, politika a inštitúcie.
Ekonómom sa nesmierne úspešne darí odovzdávať svoje posolstvo tvorcom politík - hoci obyčajní ľudia na dovozy stále hľadia so značnou podozrievavosťou. V ničom sa to neodzrkadľuje lepšie ako v tom, ako sa "ochrana“ a "protekcionizmus“ stali posmešnými pojmami. Veď od vlád sa všeobecne očakáva, že budú svojich občanov chrániť. Lenže ak spomeniete, že sa prikláňate k ochrane pred dovozom, ocitnete sa v malom vreci s Reedom Smootom a Willisom C. Hawleyom, autormi návrhu neslávne známeho amerického colného zákona z roku 1930.
Myslenie ekonómov by však veľa nedokázalo bez významných zmien v základoch štruktúry politických záujmov v prospech otvoreného obchodu. Na každého zamestnanca a firmu, ktorú negatívne postihne importovaná konkurencia, pripadá prinajmenej jeden zamestnanec a firma ťažiaca prospech z prístupu na zahraničné trhy.
Druhá skupina je čoraz hlasnejšia a mocnejšia, často ju zastupujú veľké nadnárodné korporácie. Paul Blustein vo svojej poslednej knihe opisuje, ako bývalý indický minister obchodu kedysi žiadal svojho amerického partnera, aby mu priniesol fotografiu amerického farmára: "Vlastne som nikdy žiadneho nevidel,“ vtipkoval minister. "Videl som len americké konglomeráty prestrojené za farmárov.“
Relatívnu poddajnosť bežných pracujúcich v otázkach obchodu je však nutné napokon pripísať niečomu celkom inému: záchranným sieťam vybudovaným sociálnym štátom. Moderné priemyselné spoločnosti majú širokú paletu ochranných sociálnych opatrení - dávky v nezamestnanosti, rekvalifikačnú pomoc a iné nástroje na trhu práce a ďalej zdravotné poistenie a podporu rodín -, ktoré zmierňujú požiadavku na silnejšie formy ochrany.
Sociálny štát a otvorená ekonomika sú dve strany tej istej mince. Ak sa svet v priebehu krízy neprepadol do priepasti protekcionizmu, ako sa mu prihodilo v 30. rokoch 20. storočia, do veľkej miery sa o to zaslúžili sociálne programy, ktoré by konzervatívci a trhoví fundamentalisti radi dali do šrotu.
V bitke proti obchodnej ochrane sme zvíťazili - aspoň zatiaľ. Než si však dáme oddych, nezabudnime, že sme sa doteraz nevyrovnali s hlavnou výzvou, na ktorú svetová ekonomika narazí, až kríza poľaví: s nevyhnutým konfliktom medzi nutnosťou Číny vyrábať stále rastúce množstvo priemyselného tovaru a nutnosťou Ameriky hospodáriť s nižším deficitom bežného účtu. O tom, že by už tvorcovia politík boli pripravení túto vážnu hrozbu riešiť, bohužiaľ svedčí len máločo.
Dani Rodrik, profesor politickej ekonómie na Škole štátnej správy Johna F. Kennedyho Harvardovej univerzity
Project Syndicate, 2009.