Ďalšie obetné baránky môžu byť centrálne banky

Rozhodnutie japonskej centrálnej banky tlačiť peniaze na pokyn politikov ukazuje, že v extrémnych prípadoch neexistuje niečo ako nezávislá centrálna banka. Politici môžu a aj si vezmú späť to, čo kedysi darovali, keď to vyhovuje ich záujmom. Jedným zo spôsobov ako to spravia, je použitie časom overenej politickej stratégie známej ako „izolovať -a potom – zničiť“. Politici začnú tým, že identifikujú prekážky, ktoré bránia ich cieľom. Pre vládu s nedostatkom prostriedkov je cieľom ich nájdenie a prekážkou je akákoľvek skupina/sektor, ktorá ich má dostatok. Prvým krokom je politicky izolovať cieľ, častokrát tým, že rozširujeme mienku, že táto cieľová skupina/sektor je zodpovedná za akékoľvek zlo sužujúce spoločnosť. Krok číslo dva nastáva, keď je cieľ dostatočne oslabený a zbavený všetkých potenciálnych obranných prostriedkov.

Ako povedal Machiavelli pred päťsto rokmi, ľudia sú takí prostoduchí a ovládaní svojimi bezprostrednými túžbami, že podvodnícky človek vždy nájde kopu tých, ktorí sú pripravení byť podvedení. Preto dokázal Mugabe „izolovať a zničiť“ bielych farmárov, zatiaľ čo Hugo Chávez upriamil svoju pozornosť na „vykorisťovateľov“ zo súkromného sektora...pre Hitlera to zas boli Židia, pre Filipa IV. rytierski templári, pre Diokleciána kresťania, atď.

Kedy sa do tejto skupiny dostanú centrálne banky? Kedy začnú byť obviňované, že neurobili dostatok pre zabránenie nárastu výnosov na vládnych dlhopisoch, ktoré bránia ekonomikám v „raste“ a vo „vytváraní“ pracovných miest (aj napriek tomu, že rast nákladov na požičiavanie si je spôsobený práve laxnou rozpočtovou politikou štátu)? Ako dlho potrvá kým sa populistický hnev, ktorý je dnes namierený proti bankárom, presmeruje na centrálne banky, pretože nevenovali dostatok pozornosti inflácii, keď je x miliónov ľudí bez práce? A centrálnym bankám neostane nič iné, len tlačiť peniaze. A tlačiť ich ešte oveľa viac ako doteraz. Ekonómovia budú takýto populizmus kryť, keď budú tvrdiť, že skutočná liečba by bola horšia ako samotná choroba.

Ako zistíme, kam budú viesť ďalšie kroky? Japonsko je v tomto prípade akýmsi predstihovým indikátorom. Japonská centrálna banka je dnes čoraz viac vnímaná ako súčasť problému. Kritici hovoria, že sa dostatočne nesnaží pri opätovnom naštartovaní ekonomického rastu. Tvrdia, že bojuje na nesprávnom poli. Politici vo všetkých japonských parlamentných stranách vytvorili „anti-deflačnú ligu“, keď aktívne lobujú za agresívnejšiu politiku centrálnej banky a zdá sa, že to funguje. Aj napriek vyhláseniam o nezmysle takejto politiky iba pred pár mesiacmi, Bank of Japan zvýšila svoj program „nákupov finančných aktív“ na približne 25% celkovej emisie japonských dlhopisov v roku 2012.

Na pravidelnej tlačovej konferencii anglickej centrálnej banky zas jej guvernér, Mervyn King, obhajuje rozhodnutia tejto centrálnej banky v rámci kompetencií, ktoré má. Logickým dôsledkom potom musí byť, že ak sa tieto právomoci zmenia (napríklad bude mať za úlohu cielenie inflácie na 5%), zmení sa tiež jej konanie. Jedno bez druhého nejde. Potom však dospejeme k záveru, že neexistuje niečo ako naozaj nezávislá centrálna banka. Alebo ak chcete, centrálne banky sú v konečnom zúčtovaní ovládané vôľou politikov. A ak politici skutočne chcú od centrálnej banky, aby niečo spravila, tá nemá inú možnosť, iba sa takémuto príkazu podriadiť. V posledných desaťročiach politici od centrálnych bánk nevyžadovali takmer nič, a tie boli šťastné, že mohli viesť nadmerne uvoľnenú monetárnu politiku. Avšak s tým ako sa ekonomika, alebo prinajmenšom súvahy vlád dostali do katastrofálneho stavu, požiadavky politikov sa budú zvyšovať. A ak týmto nárokom nebude vyhovené, centrálne banky budú izolované a zničené. Možno sa tak práve deje už v Japonsku, kde je fiškálna situácia taká zúfalá, že politici už čochvíľa budú potrebovať tamojšiu centrálnu banku, aby začala vo veľkom kupovať dlhopisy tejto krajiny.

Nasledujúci obrázok ukazuje, že Japonsko by malo dosahovať primárny prebytok (prebytok po odpočítaní úrokov na existujúci dlh) vo výške zhruba 3% iba na to, aby zabránilo ďalšiemu rastu dlhu k HDP. V súčasnosti však Japonsko vedie primárny deficit dosahujúci 7%, čo znamená, že rozpočtové škrty by museli dosiahnuť až 10% HDP. To je tiež približne veľkosť úsporných opatrení, ktoré očakáva Trojka od Grécka. Všetci ale vieme, že požiadavky v takomto rozsahu sú politicky nerealizovateľné. Ak by sa to aj náhodou Grékom nejako podarilo ich pomer dlhu k HDP znížiť, ten bude stále na úrovni 120%, ktorú MMF svojvoľne považuje za „udržateľnú“. Ak by sa Japonsko tiež odhodlalo k podobnému hrdinskému činu, jeho dlh v pomere k HDP by sa stabilizoval na hodnote 200%.

Japonsko potrebuje znížiť rozpočtové výdavky o 13%, aby uchovalo súčasný pomer dlhu k HDP

Nárast japonského dlhu je enormný

V každom prípade, v súčasnosti môžeme badať iba veľmi málo náznakov takéhoto „šetrenia“. Fiškálne úpravy potrebné na stabilizáciu dlhu v pomere k HDP predstavujú približne 50 biliónov jenov (10% HDP). Je to obrovská suma peňazí, ktorú musia Japonci nájsť len na to, aby sa ich súčasný dlh k HDP (200%) nešplhal ešte vyššie. Navrhované zdvojnásobenie spotrebnej dane sa plánuje uviesť do reality do roku 2015. Ak by aj takýto návrh prešiel a nemal by vedľajšie účinky na ostatné zložky rozpočtu, ročne by mal japonský rozpočet získať iba 10 biliónov jenov. Pripomína to teda náraz do steny v 180-kilometrovej rýchlosti oproti rýchlosti 200-kilometrovej.

Časovanou bombou v prípade Japonska je tiež očakávaná zmena tamojšieho demografického trendu, ktorá v podstate už nastala. Následkom toho verejné penzijné fondy už viac nekupujú vládne dlhopisy Japonska, resp. stali sa ich čistými predajcami. V rovnakom čase zvýšila japonská centrálna banka nákupy týchto dlhopisov na povel politikov. Možno to je iba náhoda...a možno je to prvý krok na dlhej ceste vedúcej k inflačnej kríze. Pri existujúcej politike a súčasných parametroch, pri explózii japonského dlhu k HDP v nadchádzajúcich rokoch budeme súčasnosť vnímať iba ako nepodstatný bod na dlhovom grafe.

Predpokladaný vývoj japonského dlhu

Je dosť možné, že dlh Japonska sa bude zvyšovať exponenciálne, tak ako súvahy všetkých rozhodujúcich centrálnych bánk. A keďže vo svete obmedzených zdrojov, exponenciálny znamená neudržateľný, politika kopania plechovky po ceste čoskoro skončí. Najprv pomaly, potom však veľmi rýchlo.

Autor: Dylan Grice, Societe General