Ekonomiku podporujú steroidy (komentár dňa)

Každý, kto je dnes proti zvyšovaniu vládnych stimulov, je nepriateľ svetového rastu a pokroku. Takéto niečo by ste si pravdepodobne mohli vypočuť z úst takmer všetkých politikov. A majú pravdu. Ak meriame rast cez HDP, bez spotreby – či už súkromnej alebo vládnej, sa jednoducho nezaobídeme. A práve rast čísla vyjadrujúceho HDP je niečo, čo sme vždy ako spoločnosť chceli, nie?

Zopakujme si na začiatok definíciu HDP: Je to suma súkromnej spotreby, hrubých investícií, vládnych výdavkov a čistého exportu. Hneď je teda zrejmé, že so zvyšovaním vládneho míňania sa zvyšuje aj samotné HDP, nakoľko je jedným z komponentov tohto modelu. Je teda myšlienka, ktorá stotožňuje rast HDP s prosperitou danej krajiny na mieste?

Treba pripustiť, že identifikácia HDP ako meradla prosperity sa môže zdať rozumným krokom: koniec koncov, my ako spoločnosť chceme jednoduchý nástroj, ktorým by sme určili, či sa veci v ekonomike vyvíjajú priaznivo alebo nie. Problém nastáva, keď sa snažíme merať zdravie ekonomiky pomocou HDP, bez toho, aby sme vedeli, čo vlastne môžeme od tohto čísla očakávať.

Z definície vyplýva, že HDP nie je o ničom inom, iba o míňaní. Súčasní ekonómovia vytvorili z tohto čísla doslova fetiš a čo je ešte horšie, politici ho považujú za svoju modlu. Všetko sa toči okolo míňania, všetko je HDP. Ale zvážme tento jednoduchý príklad z reálneho sveta: Predpokladajme, že zarábate 1500 eur mesačne, avšak za mesiac miniete 2000 eur. Zvyšných 500 pochádza z vašej kreditnej karty. Prirodzene, takéto niečo nemôže trvať večne. Dlhy sa budú musieť splatiť. Za celý rok ste zarobili 18 000 eur, ale minuli ste 24 000, čo znamená, že 6000 predstavuje váš dlh – plus úrok. Otázka znie: tvrdili by ste niekedy, že ste zarobili za rok 24 000 eur? Samozrejme, že nie, také niečo je absurdné. A práve takouto anomáliou sa vyznačuje HDP – mýli si míňanie so skutočným bohatstvom – odhliadnuc od toho, ako je toto „bohatstvo“ financované.

Ďalšia otázka: Ak chcete prestať používať vašu kreditnú kartu a ste ochotný pokúsiť sa splatiť dlhy na nej, znamená to, že zarábate menej peňazí? Prirodzene, že nie – znamená to, že míňate menej peňazí. Možno sa budete cítiť chudobnejší, pretože pocítite efekt menšieho množstva prostriedkov, ktoré môžete minúť, avšak v skutočnosti chudobnejší nebudete. Ale to je práve to, čo si mnoho ekonómov myslí, keď sa diskutuje o úsporných opatreniach. Znižovanie vládneho míňania, ktorým sa spláca fiškálny deficit znižuje HDP – ergo, títo ekonómovia tvrdia, že krajina je „chudobnejšia“ z dôvodu zavádzania úsporných opatrení.

Teraz predpokladajme, že po roku takejto spotrebnej horúčky si poviete: Nebudem nič splácať. Budem si žiť na vysokej nohe tak ako doteraz; míňať 2000 eur mesačne s tým, že sa mi nemôže nič stať a dúfať, že môj plat sa bude zvyšovať dostatočne rýchlo a ja budem schopný vyrovnať sa s narastajúcim dlhom. Čo si myslíte, že sa stane?

Isteže, váš príjem sa môže zvyšovať, nakoniec splatíte všetky svoje dlhy a budete si spokojne nažívať – ale čo ak sa tak nestane? Nuž, potom vás čaká bankrot.

A toto je presne to, čo robia Spojené štáty pod vplyvom fetišu s názvom HDP: vláda zvyšuje svoj dlh vynakladaním prostriedkov na nezmyselné vojny, neefektívne stimuly a smiešne drahú zdravotnú starostlivosť – týmto spôsobom chce dosiahnuť, aby sme opäť stali prosperujúcou spoločnosťou.
A tak deficit fiškálneho roku 2011 dosahuje v USA 12% HDP. Už teraz s určitosťou vieme, že toto číslo sa nezmení ani v roku 2012, 2013, 2014 a 2015, resp. môže sa zmeniť smerom nahor. Takáto úroveň zadlženia nakoniec potopí USA. Prirodzene, suverénny štát s vlastnou menou a záväzkami v nej nemôže podstúpiť proces klasického bankrotu. A tak jedným z riešení je buď default amerických vládnych dlhopisov, alebo znehodnotenie meny (tak ako sa momentálne deje prostredníctvom QE2), až pokiaľ sa monetárne bláznovstvo nepremení na hyperinfláciu.

Veľa kritikov fiškálneho šetrenia tvrdí, že úsporné programy nefungujú, pretože znižujú HDP a ako príklad uvádzajú zníženie HDP vo Veľkej Británii, na Islande a v iných krajinách, ktoré aspoň čiastočne pristúpili na cestu šetrenia, i keď aj to len vo veľmi obmedzenej miere.

A majú pravdu. Samozrejme, že fiškálne škrty znižujú veľkosť ekonomiky – pretože ekonomika nebola reálna. To je ten háčik: (nielen) americká bola, resp. je – najmä od začiatku 90. rokov čírou ilúziou. Nebola ničím iným ako úvermi poháňaným spotrebným šialenstvom založenom na dlhu, ktorý sa používal ako dôkaz falošnej prosperity, ktorá proste nie je udržateľná.

Všetko to vyzeralo veľmi pôsobivo, pretože každý rok všetci hovorili: HDP rastie! HDP rastie! Ale čísla HDP mali rovnaký základ ako obrovské svaly kulturistu – „ekonomické“ steroidy. A tak ako nažhavený body-builder, ani my sme nikdy nezvážili pôvod tohto „rastu“. Chceme byť stále väčší a väčší. Všetko na čo upriamujeme našu pozornosť je rast HDP – nehľadiac pritom na náklady tohto rastu. Čo ak by sa globálne HDP znížilo? Malo by to za následok menšiu, ale zdravšiu ekonomiku? Boli by sme na tom ako spoločnosť lepšie? Tieto otázky sa týkajú jadra problému ekonómie ako disciplíny, ktorá používa HDP ako jediné meradlo zdravia ekonomiky. Veľkosť nad kvalitu.

Pohľad na tak komplexný systém, akým je v súčasnosti prakticky každá jednotlivá ekonomika cez objektív HDP, hraničí s diagnózou slepoty alebo klinického autizmu. Ekonomika nie je o tom, ako veľmi míňate a nie je ani najdôležitejšou súčasťou života spoločnosti. Ale skúste také niečo povedať ľuďom, ktorí sa permanentne dožadujú väčšieho vládneho míňania a „rastu“ a potom sa ich spýtajte, ako by podľa nich vyzeral človek, ktorý by do konca svojho života (fyzicky) rástol a rástol...