Nemecká vláda minulý týždeň navrhla, aby bol vymenovaný európsky komisár, ktorý by nahradil funkcie gréckej vlády. I keď môže znieť takýto návrh dosť extrémne, nie je úplne nelogický. Podľa Nemcov by tento komisár rozhodoval o gréckom štátnom rozpočte a daňovej politike. Keďže ECB už kontroluje grécku menu, euro, takýto krok by účinne preniesol kompetencie gréckej vlády na Európsku úniu, keďže tá by rozhodovala o vládnych výdavkoch, daňovom zaťažení a menovej politike, a kontrolovala v podstate celú krajinu. Nemecký návrh by preto zbavil suverenity zvrchovaný štát a celý demokratický proces ako cenu, ktorú musia Gréci platiť za finančnú pomoc.
I keď Európska komisia nateraz tento projekt zamietla, samotná myšlienka tohto konceptu však určite neupadla do zabudnutia, práve naopak. Grécko je uprostred finančnej krízy, ktorej dôsledkom je to, že Atény nie sú schopné splatiť svoje pôžičky. Ich možnosti ako sa vyrovnať so súčasnou situáciou spočívajú v defaulte na svoj dlh, resp. v dohode s veriteľmi o odpísaní veľkej časti svojho dlhu. Takáto dohoda má tri časti. Po prvé, dohoda s veriteľmi o odpustení dlhu. Po druhé, finančná pomoc z MMF a Európskej únie pri splatení zvyšnej časti dlhu. A napokon, dohoda gréckej vlády na znížení verejných výdavkov a zvýšenie daní, čím sa predíde budúcej dlhovej kríze a splatí sa aspoň časť dlhu.
Bankrot a národný štát
Nemci neveria, že Gréci dodržia svoje slovo, čo nie je až tak nepochopiteľné, keďže Gréci neboli ochotní presadiť predchádzajúce dohovory. Preto Nemecko navrhuje odobrať Grékom štátnu suverenitu a preniesť ju na Európsku úniu. V prípade korporácie alebo jednotlivca by to bol úplne bežný proces. V takomto prípade by bol vymenovaný subjekt, ktorý by dohliadal na to, aby sa po bankrote alebo reštrukturalizácii dlhu správala v budúcnosti táto osoba alebo spoločnosť obozretne.
Situácia je iná, ak ide o štát. Ten je, okrem iného, založený na dvoch predpokladoch. Prvým je to, že národ reprezentuje špecificky legitímnu komunitu, ktorej členovia zdieľajú určité záujmy a hodnoty. Druhý predpoklad hovorí, že štát vzniká z vôle ľudu a iba tento ľud má právo vymedzovať činnosti štátu. Niet pochýb, že princíp národného sebaurčenia v Európe je fundamentálnou morálnou hodnotou. A nie je tiež pochýb, že Grécko je národ a že jeho vláda, podľa tohto princípu, je zástupcom gréckych obyvateľov, voči ktorým sa aj zodpovedá.
Nemecko teda navrhuje aby Grécko, suverénny štát, preniesol svoje právo na národné sebaurčenie na zahraničnú entitu. Nemci argumentujú tým, že veritelia skrachovaného Grécka majú kompetencie a morálne právo zrušiť princíp národného sebaurčenia. Ak berieme do úvahy, že tieto argumenty počujeme práve v Európe, môžeme si byť istí, že situácia je skutočne vyhrotená. Je dôležité porozumieť ako sa sme sa dostali až sem.
Úloha Nemecka v dlhovej kríze
V zásade existujú dve príčiny. Grécka demokracia, ako mnohé iné demokracie, požadovala pre ľudí od štátu výhody a politici, ktorých hlavným cieľom je dostať sa k moci museli svojim voličom tieto benefity poskytnúť. Toto vytvára na celý systém tlak, aby sa viac míňalo. Druhý dôvod je spojený so štatútom Nemecka ako druhého najväčšieho exportéra sveta. Približne 40% nemeckého HDP tvorí export a väčšinu svojich produktov vyváža Nemecko do Európskej únie. Aj pri všetkej ich diskusii o fiškálnej zodpovednosti, Nemci majú záujem na udržaní súčasných úrovní spotreby a dopytu po ich exporte, bez ktorého by sa razom dostali do recesie.
Preto Nemci použili inštitúcie Európskej únie na udržanie dopytu po svojich výrobkoch. Prostredníctvom menovej únie Nemci umožnili ostatným členom eurozóny vstúpiť na úverové trhy s oveľa nižším úrokom ako by tomu bolo pri neexistencii spoločnej menovej únie. V tomto zmysle si Nemecko zabezpečilo dopyt po svojom exporte napomáhaním nezodpovednému úverovému zaťaženiu naprieč celou Európou. Keďže nemecká priemyselná produkcia vo veľkom prekračuje možnosti domáceho trhu, udržateľná miera spotreby na zahraničných trhoch je pre nemeckú ekonomickú prosperitu kľúčová. Zdá sa však, že tento fakt si ešte stále mnoho ľudí neuvedomuje.
Skutočné úsporné opatrenia v Európskej únii by mali pre nemeckú ekonomiku katastrofálne následky, nakoľko pokles v spotrebe by tvrdo zasiahol nemecký export. I keď dopyt z Grécka tvorí iba malú časť z tohto exportu, Grécko je súčasťou väčšieho systému – a správne fungovanie tohto systému je vo veľkom záujme Nemecka. Nemci tvrdia, že Gréci podviedli svojich veriteľov a Európsku úniu. Treba však priznať, že Nemecko pri tomto podvode ochotne prižmúrilo obe oči. I keď je Grécko extrémnym prípadom, celkovým záujmom Nemecka je udržať európsky dopyt – a vyhnúť sa skutočným úsporám – ako dlho je to len možné.
Nemecko bolo bez debaty komplicom pri úverovej párty, ktorá doviedla Grécko do dnešného stavu. Je možné, že Grécko nehovorilo pravdu o stave svojej ekonomiky, ale aj tak, nemecké dožadovanie sa transferu gréckej zvrchovanosti je tak trochu „podivné“.
Ako sa zachovajú Atény?
Grécko má dve možnosti. Môže akceptovať zodpovednosť za svoje dlhy podľa vyrokovaných požiadaviek a pristúpiť na obmedzenie svojich rozpočtových a daňových kompetencií uvalených komisárom alebo menej formálnou cestou. Druhou alternatívou je default na všetky svoje dlhy. Tento krok by ich mohol „odstrihnúť“ z finančných trhov, ale aj keby nezbankrotovali, ich postavenie na trhoch nebude o moc lepšie. Okrem toho, veľa firiem prišlo na to, že požičiavanie je lacnejšie po bankrote, resp. dlhovej „očistnej kúre“. Nemôžeme preto jasne vysloviť záver, že po krachu by už viac nikto nebol ochotný Grékom požičať. V skutočnosti, Grécko počas histórie skrachovalo mnohokrát a vždy dokázalo obnoviť prístup na medzinárodné úverové trhy.
Čo je ešte dôležitejšie, dlhový default by pomohol Grécku odvrátiť internú politickú krízu spojenú s možnosťou vzdania sa národnej suverenity. Politická kríza pramení tiež z antipatie gréckych občanov voči úsporným opatreniam. Gréci sa tiež obávajú straty suverenity. Vo svojej dlhej histórii ich o ňu pripravili napríklad Rimania, Otomanové vojská a naposledy nacisti. Nemecká okupácia stále žije v gréckych spomienkach. Koncept štátnej suverenity preto nie je pre Grékov iba akýmsi abstraktným pojmom. Jej strata spoločne s úspornými opatreniami, ktoré vyžadujú zahraničné subjekty, by vytvorili domácu krízu, v ktorej budú Gréci vnímať svoj štát ako ekonomického a politického zajatca. Politické dôsledky môžu byť obrovské.
Nie je jasné, či si Gréci zvolia default. Bankrotom a následným núteným používaním svojej národnej meny namiesto eura by sa ich národná suverenita v skutočnosti zvýšila. Ekonomicky bude Grécko trpieť aj s eurom, aj v prípade návratu k vlastnej mene, ale politické konzekvencie straty suverenity by v porovnaní s ekonomickými dôsledkami mohli byť oveľa väčšie. Bankrot, i keď by bol pre Grékov bolestivý, môže paradoxne priniesť menej chaosu ako druhá alternatíva.
Nemecká dilema
Na jednej strane, Nemecko je tou poslednou krajinou v Európe, ktorá si môže dovoliť, aby problémové krajiny prijali tvrdé úsporné opatrenia. Na strane druhej, nemôže jednoducho tolerovať fiškálnu nerozvážnosť v gréckom podaní. Nemecko musí prísť so štrukturálnym riešením, ktoré do určitej miery udrží dopyt v krajinách ako sú Španielsko alebo Taliansko; a Nemecko tiež musí dať jasne najavo, že pre krajinu budú plynúť následky, ak sa bude správať nerozumne. Ale predovšetkým, Nemecko musí udržať Európsku úniu v dnešnej podobe, aby stále mohlo profitovať z tejto zóny voľného obchodu. Preto existujú tenzie medzi zachovaním systému a vynútením si tvrdej disciplíny.
Nemecko sa rozhodlo exemplárne potrestať Grékov. Nemecká verejnosť zhltla aj s navijakom rozprávky o gréckom pokrytectve a nemeckej nevine. Kancelárka Merekelová musela viesť debatu týmto smerom a uspela. Avšak široká verejnosť v Nemecku si len do malej miery uvedomuje rozsah dôsledkov úsporných opatrení pre ekonomiku svojej krajiny. Merkelová teraz musí uspokojiť svojich občanov spochybňovaním záchran jednotlivých krajín a jej snahou je tiež docieliť to, aby bolo výlučne Grécko vnímané ako nezodpovedná krajina, nikto iný. Aj napriek tomu, že si grécka vláda spoločne so súkromným sektorom požičiavali nezodpovedne, ak cenou za takéto správanie je transfer národnej suverenity na nevoleného komisára, potom by sa nielenže spochybnili grécke princípy štátnosti, ale by tiež v Európe vznikla nová kríza. Táto kríza by bola politická, tak ako je aj tá terajšia. V novej kríze by ste sa museli obávať straty národnej nezávislosti a suverenity. Ak budete dlhovať príliš veľa a vaši veritelia vám prestanú dôverovať, stratíte právo na národné sebaurčenie v najdôležitejších otázkach. Pokiaľ vezmeme do úvahy, že Nemecko predstavovalo z historického hľadiska pre väčšinu Európy nočnú moru a je to práve Nemecko, ktoré sa snaží teraz presadiť túto doktrínu, následky by mohli byť katastrofálne. A to je opak toho, čo Nemecko momentálne potrebuje.
Hlavným cieľom Nemecka je zachovanie európskej zóny voľného obchodu a dostatočného dopytu. Nemecko tiež vyžaduje od ostatných členov rozpočtovú obozretnosť a nemôže si dovoliť návrat anti-nemeckých postojov minulých epoch. Niektoré z týchto požiadaviek sa však vzájomne vylučujú. V súčasnosti sa rozpráva hlavne o Grécku, ale už o chvíľu ho môže nahradiť práve Nemecko. Bude nás zaujímať ako ďaleko je ochotné zájsť a či skutočne rozumie svojim národným záujmom. Kríza už viac nebude „gréckou“ alebo „talianskou“ krízou. Pôjde o to, akú úlohu bude Nemecko v budúcnosti zohrávať v Európe. Nemci držia až príliš veľa kariet a to je ich problém: s tak veľa možnosťami musia robiť náročné rozhodnutia – a to pre povojnové Nemecko nie je vôbec jednoduché.
Autor: Stratfor
|
Peter Margetiny analytik TRIM Broker Obchodovanie s TRIM Broker |