Európa, Čína, alebo Amerika? Koho čaká skvelá budúcnosť a ktorá z týchto súčasných veľmocí prepadne? Pred sto rokmi Európa ovládala ostatné svetadiely. Potom jej mocnosti medzi sebou bojovali a po dvoch svetových vojnách ju predbehla Spojené štáty. Tie nakoniec porazili aj ruský komunizmus.
Západná civilizácia zostarla a zmalátnela, topí sa v dlhoch a vnútorných sporoch. Kolónie dávno neexistujú, predtým zaostalé krajiny ako Čína, Brazília či Turecko naberajú dych.
To nebezpečne pripomína minulosť, kedy sa mocné ríše dominujúce svojmu okoliu takmer cez noc rozpadli. Pred tisícročiami byrokracie zničila Faraónsky Egypt a stávka na cudziu prácu Asýrii na území dnešného Iraku.
A tak nemožno vylúčiť ďalšie veľké zmeny v rozložení síl. Za ďalšie storočie možno čínština v biznise vytlačí angličtinu, mešity v západnej Európe prečíslia kostoly a Američanov v závode o prvého človeka na Marse predbehnú napríklad Japonci či Indovia.
Štáty ako organizmy
Známy britský historik Arnold Toynbee pred polstoročím presadil názor, že sa civilizácia a mocnosti rodia, rastú a potom, rovnako ako každý živý organizmus, vädnú a zanikajú. Kolapsy sú dnes oproti minulosti oveľa rýchlejšie, čo súvisí hlavne so súčasnou rýchlosťou šírenia informácií. A nebývajú absolútne - obvykle nasleduje regenerácia, začína sa znova, aj keď na nižšej úrovni.
Spoločným menovateľom pochmúrnych úvah je presvedčenie, že sa euroamerická civilizácia ocitla na zostupnej dráhe. V konflikte s militantným islamom a pod čínskym ekonomickým tlakom oslabuje pozícae USA a neovládateľnou sa stáva bohatá, ale byrokraticky prebujnená a zadlžená Európa. Prielom vo vnímaní týchto nebezpečenstiev nastal pred pätnástimi rokmi, keď NATO zorganizovalo odborný seminár o zániku staroegyptskej ríše. Generáli chceli na názornom príklade pochopiť, ako sa mocný štát môže počas niekoľkých rokov úplne rozsypať.
V zajatí zotrvačnosti
Pri porovnaní kolapsov mocných ríš je možné nájsť mnoho spoločného. Do očí bije hlavne neschopnosť elít rozpoznať včas hroziace nebezpečenstvo. Naopak pod vplyvom skostnatelých tradícií krytých náboženstvom alebo ideológiou nie sú ochotné meniť zvyklosti, prípadne náhodnými reformami problémy len zvýrazňujú. Čo platí pre dávne obdobia aj pre súčasnosť.
Jedného jediného spoločného menovateľa ale nenájdeme. Všemocní úradníci a fragmentácia krajiny na jednotlivé regióny porazili starý Egypt a v treťom, deviatom a znovu aj v dvadsiatom storočí zrážali Čínu. Aj keď sa už v staroveku stala najľudnatejším štátom. Militarizmus a prisťahovalci zničili Asýriu. Z jej pôvodných obyvateľov - zdatných obchodníkov a vojakov - sa postupne stala vládna kasta, o výrobu sa museli starať porazení nepriatelia. Pozvoľný úpadok premohol Rímsku ríšu závislú na silnej armáde, aj rovnako veľké námorné impéria Španielov a Britov. Tieto štátne celky narazili aj na problém prílišnej veľkosti. Centrum, podobne ako dnes Brusel, stratilo možnosť efektívne vládnuť.
Stret s vyspelejšou technológiou neprežili Turci. Za európskymi armádami totiž stál rastúci priemysel, za sultánovou armádou len remeselná výroba výroba v remeselníckych dielňach. Ekologické problémy pochovali ríšu stredoamerických Mayov. Vzostup poľnohospodárstva tam zastavila ľuďmi zavinená erózia pôdy a súvisiace zničujúce suchá.
Niekdajše ríše pochopiteľne mali v porovnaní s dneškom obmedzené možnosti. Ekonomika zostala jednoduchá, technika primitívna a vzdelanie sa dostalo len privilegovaným. Lenže dnešné štáty sú ľudnatejšie, zložitejšie a zotrvačnejšie. Rýchlosť reakcií brzdí samotná demokracia, pretože presvedčiť verejnú mienku býva ťažké a zdĺhavé. Vo výsledku je tak miera súčasného ohrozenia asi podobná ako v minulosti. Kto teda bude čeliť najväčším problémom?
1. Vyľudnená Európa
Európa ako celok čelí úbytku obyvateľstva a zvyšujúcemu sa podielu prisťahovalcov, najmä moslimského vyznania. Čo môže predstavovať výbušnú zmes. Spolužitie rôznych národov a náboženstiev sa v dejinách nikdy moc neosvedčilo, najmä v časoch, kedy vymizol ekonomický vzostup. Príkladom môže byť aj Rakúsko-Uhorsko, ktoré sa v roku 1918 rozpadlo. Pri obmedzení migrácie je nevábnou alternatívou vymierajúci kontinent, kde počas niekoľkých storočí môže populácia klesnúť o tretinu.
Súčasný stav charakterizuje polovičatosť. Môže mať napríklad Európa jednotnú menovú a rozpočtovú politiku, bez toho, aby mala rovnaké dane a sociálne zákonodarstvo? Všetko komplikuje fakt, že nejde o etnicky homogénny celok a že v minulosti nikdy zjednotená nebola.
Európe sa pritom už dnes nedarí v globálnej konkurencii. "Napríklad v USA je HDP na obyvateľa v porovnaní s pôvodnou pätnástkou o štvrtinu vyššia a zámorský náskok sa ďalej zvyšuje," pripomína analytik Duncan Currie v článku pre National Review Online.
Vďaka veľkosti dotiera aj Čína. Pre porovnanie: Podľa odhadu Medzinárodného menového fondu v tomto roku dosiahne HDP päťstomiliónovej Európskej únie rovnako ako tristomiliónových USA zhruba 15 biliónov dolárov. A Čína - s 1,3 miliardovou populáciou - to dotiahne na 11 biliónov dolárov.
Faktom je, že sa európske ekonomiky veľmi líšia a nie je tu len vyčerpané Grécko a Portugalsko, ale aj ostrovčeky pozitívnej deviácie. Niektoré krajiny sú na svetovej špičke. Vo veľmi dobrej kondícii sa podľa Currieho zdá práve nemecké hospodárstvo. Nahor išlo v poslednej dekáde zreformované Švédsko alebo aj Švajčiarsko. Do budúcnosti niektorí experti prorokujú vzostup aj postkomunistickým krajinám, pretože je toľko nezväzuje finančné nároky západoeurópskeho sociálneho modelu. Ten totiž vznikal ešte v čase, keď si to Európa vďaka náskoku pred tretím svetom mohla dovoliť. Potom by, ako súdi americký geopolitika George Friedman, mohla prísť chvíľa pre Poľsko, najväčšej a najľudnatejšej krajiny v tomto regióne. Varšava vždy ašpirovali na veľmocenskú úlohu a teraz by s americkou podporou a v konflikte so slabnúcou Moskvou mohla konečne uspieť. "Nemecko si ponechá ekonomiku, ktorá bude obrovská, ale stagnujúca. Poľsko, ako popredný spojenec USA, naopak zaplavia americké technológie a odborné znalosti, "píše Friedman v knihe Nasledujúcich sto rokov.
Pripomína snáď starý kontinent niektorú z dávnych ríš? Bruselská byrokracia asi Egypt, spoliehanie na prisťahovalcov (len zo severnej Afriky ich má v nasledujúcich rokoch prísť podľa plánov EÚ skoro sto miliónov) zase Asýriu. S ňou kontinent spája aj fakt, že si svoju životnú úroveň pred niekoľkými storočiami vybojoval vďaka prevahe svojich armád, ktorá sa však dávno rozplynula. Súčasná nízka hospodárska dynamika zase dovoľuje porovnaní s chradnúcim Britským impériom. Už teraz má Európa ohromné problémy s centralizáciou a aktuálne aj s jednotnou menou. Pritom sa v oboch prípadoch stala zajatcom svojich vízií. Zrušenie eura, alebo dokonca koniec integrácie by nepochybne viedli ku katastrofe. Ani jedno, v horizonte nejakých desiatich dvadsať rokov, pritom nemožno vylúčiť. Tým skôr, že z európskej politiky začnú z dôvodu veku odchádzať ľudia, ktorí na európskej integrácii a bruselskom federalizmu v uplynulých desaťročiach založili kariéry, a hlavu zdvihnú nacionalisti.
Čo by sa z trosiek rozbitej Európskej únie vynorilo? Zďaleka tu nie je len poľský variant. Po rozpade by sa tiež mohlo vynoriť nemecké stredoeurópske jadro. Ide o tradičnú predstavu. Škótsky ekonomický historik Niall Ferguson tvrdí, že k takému stavu jasne smeroval hospodársky a politický vývoj už pred rokom 1914. Okolo nemeckého bloku by sa potom nachádzali podstatne slabšie a ďalej sa prepadajúce štáty na periférii. Výnimkou by snáď bola Veľká Británia, ktorá by ťažila z faktu, že je vďaka jazykovej príbuznosti a zemepisnej polohe prirodzeným predmostím amerického vplyvu.
2. Starnúca Čína
Európu ľahko môže zavaliť rastúca Čína. Ekonomicky a vlastne aj mocensky sa tak už deje. Čo najlepšie dokazuje fakt, že čínske spoločnosti vytláčajú v afrických krajinách firmy zo starého kontinentu a Peking v Európe už tiež investuje. Lenže na rozmach niekdajšej ríše stredu existujú diametrálne odlišné pohľady. Podľa mnohých národohospodárov oslnených štatistikami ide o krajinu na vzostupe. To je napríklad názor presláveného Samuela Huntingtona. Od zjednotenia a revolúcie ubehla len krátka doba a tradičný cyklus sa teda ešte len rozbieha.
Čo keď sa ale Čína ako už mnohokrát v dejinách začne rozpadať? Krajina nemusí zvládnuť ohromné rozdiely medzi bohatým pobrežím a podstatne chudobnejším vnútrozemím. Podobne sa rozštiepila už v 19. storočia a zostala roztrieštená po desiatky rokov až do príchodu Mao Ce-tunga a jeho komunistov. Čínska moc navyše vyvoláva obavy susedov - v prvom rade Indie, ale aj Indonézie, Japonska či Kórey. Všetci sú prirodzenými spojencami USA, ktoré - na rozdiel od starého kontinentu - len tak nestratia svoju dominantnú pozíciu. Americký expert Richard Bernstein už pred pätnástimi rokmi predpovedal, že čínsky vzostup povedie k neodvratnej vojne s USA.
Otázky ale vyvoláva samotný čínsky rast. Zatiaľ je enormný, ale podobne neuveriteľný sa zdal pred tridsiatimi rokmi v neďalekom Japonsku. A to sa teraz nevie vymaniť zo stagnácie. Ak sa hospodársky rast v preľudnenej Číne zastaví, tak tiež začnú mať v Pekingu ohromné problémy udržať stať pohromade. Jasným varovaním je obrovský rozsah rizikových úverov, ktoré čínske banky ochotne poskytujú domácim firmám. K nemu sa onedlho pridá starnutie obyvateľstva. Na tento rizikový moment upozorňuje aj český ekonóm Pavel Kohout s tým, že už po roku 2020 bude mať Čína staršiu populáciu ako USA. Zastavenie populačnej expanzie politikou jedného dieťaťa sa tak môže ukázať nedomysleným reformným krokom. Takým, ktorý krízu nevyrieši, ale naopak prehĺbi. Kritickým okamihom bude aj chvíľa, keď sa čoraz početnejšie stredné vrstvy začnú brať o svoje politické práva a spochybňovať moc štátnej byrokracie kryté zásterkou komunistickej strany.
Čína potom môže prísť o svoju dnešnú schopnosť rýchlej reakcie na globálne ekonomické problémy. Čo je - ako tvrdí analytik medzinárodných vzťahov Petr Robejšek - jedna z mála výhod autoritatívnych režimov. Na čínsku realitu dá pozerať prizmou vlastných dejín, platia pre ňu ale aj skúsenosti rovnako cyklického vývoja Egypta. Driemajúca hrozba ekologickej katastrofy v preľudnenej krajine navyše vyvoláva spomienku na pád ríše Mayov, kde odlesňovanie nakoniec viedlo k hladomoru.
Čo Čínu čaká? Zatiaľ sa bude ďalej doťahovať na Európu a USA. Až ale jej doteraz mladá populácia zostarne, tak za nejakých štyridsať či päťdesiat rokov, teda za dve generácie, môže čínsky drak prekvapivo klesnúť k zemi.
3. Mexikanizované USA
Americké elity vychádzajú z toho, že ich krajina musí zostať jedinou svetovou superveľmocou. Aby - ako teraz tvrdí ministerka zahraničia Hillary Clintonová - mohli po svete presadzovať globálne záujmy a udržať si v ňom vedenie. USA majú ako superveľmoc mnoho protivníkov, je však pravdou, že stále ide o najsilnejšiu ekonomiku. Krajina disponuje rozsiahlym a zatiaľ málo zaľudneným územím, úrodnou pôdou a bohatými nerastnými zdrojmi. Nie je ako Čína preľudnená, počet obyvateľov, na rozdiel od Európy, stabilne rastie.
Navyše USA ovládajú svetový obchod a finančný systém a bez konkurencie je zatiaľ americká armáda. V prospech americkej budúcnosti hrá technologický pokrok, ktorý môže nahradiť úbytok pracovných síl daný starnutím populácie. Pred USA sa otvára aj nový priestor, vesmír. Ten sa za pár generácií môže stať rovnako dôležitý, ako boli pre Španielov a Britov svetové oceány. Už teraz Pentagon rozvíja projekty na získavanie energie z kozmických slnečných elektrární. V porovnaní s týmito možnosťami sa rizika nezdajú neprekonateľné. Tým prvým je zmena dominantného etnika a hrozba vnútorných nepokojov približne za sto rokov.
Tri storočia vlády Anglosasov a ich severskej kultúry môže nahradiť prevaha španielsky hovoriacich ľudí z Mexika a ich južných emócií. Podľa projekcie Pew Research Center bude v krajine v roku 2050 žiť už 29 percent hispáncov (teraz 14 percent) a tento trend sa nezastaví. Ďalšou hrozbou je, že už dnes je americká spoločnosť v súvislosti s nástupom informačného veku nesmierne zložitým organizmom. A čo je sofistikované, býva krehké.
Najväčším nebezpečenstvom je však precenenie ambícií a síl. Amerika žije nad pomery. Obyvateľstvo je zadlžené a pochybná je aj prax, kedy krívajúcu ekonomiku majú znovu roztočiť stámiliardy vládou vytlačených dolárov. Francúzsky sociológ Emmanuel Todd domnieva, že by po strate svetovej dominancie a nadvlády nad globálnym bankovým systémom, ktoré zatiaľ žitie na dlh umožňujú, mohla v USA klesnúť životnú úroveň najmenej o štvrtinu. K vnútornému dlhu sa pridávajú ohromné náklady na armádu i konkrétne vojny.
Britský historik Paul Kennedy v tejto súvislosti pripomína imperiálne prepätia, ktoré v minulosti zničilo väčšinu vojenských mocností. Ťažko vyčísliteľný pomer medzi nákladmi na ovládanie sveta a zisky z takej nadvlády pripodobňuje USA k Britskému impériu, ktoré napokon po roku 1945 v úlohe vládcu sveta vystriedali. Samotným Američanom je blízke porovnanie so sebavedomým a rozmařilým Rímom. Dáva to totiž určitú nádej, že vrcholné obdobie nevystrieda okamžitý pád, ale dlhé obdobie, kedy sa stále dá dobre žiť. Harvardu profesor medzinárodných vzťahov Joseph Nye však akúkoľvek skepsu odmieta. Domnieva, že USA v nasledujúcich desaťročiach hlavne vďaka vysokým investíciám do výskumu a vývoja ďalej zostanú najsilnejším a najbohatším svetovým hráčom.
Josef Pravec
článok vyšiel v týždenníku Ekonom